NIŽNÁ. Na počesť prvého tesláckeho riaditeľa Vladimíra Stojeho zorganizovali Nižňania spomienkový večer. Spomínali bývalí zamestnanci, vedenie, i riaditeľova dcéra Helena Tichá, rodená Stojová. Rodinná história nie je ľahostajná ani jej synovi Janovi, známemu umelcovi a profesorovi prednášajúcemu na chicagskej univerzite.
Z veľkomesta na vidiek
Helena Tichá – Stojová mala päť rokov, keď sa s rodičmi a dvomi súrodencami presťahovala do Nižnej. Prežila tam trinásť rokov, prvé lásky, dodnes má v dedine mnoho kamarátov. „Prišli sme sem z Prahy, z veľkého bytu, nasťahovali sme sa načas do malého, jednoizbového bytu,“ rozpráva Helena. „Trochu trvalo, kým sme sa presťahovali do nového, väčšieho. S mamičkou sme boli veľa, s oteckom veľmi málo, keďže stále pracoval.“
Oboch rodičov si Helena užila až po roku 1970, kedy musela rodina z Nižnej odísť. „Tieto spomienky nie sú pekné, odchod bol dosť násilný, rodičia boli bez práce, ja som musela ísť namiesto na vysokú školu pracovať ako upratovačka. Ale všetko časom prebolí, človek zabudne.“ Napriek rýchlemu a nepríjemnému odchodu z Oravy sa tu Helena stále rada vracia a je šťastná, že do Nižnej priviedla aj syna.
Problémy u Boha
Helenina mama si po smrti manžela spísala spomienky na svoj život. Nechýbali ani zápisky zo zážitkov na Orave. Spomínala v nich aj na vtedajšieho pána farára, na ich vzájomné návštevy, na to, ako jej manžel Vladimír kedysi miništroval v odeve ušitom zo svadobných šiat jeho matky. Zachytila aj jednu z menších vzbúr zamestnancov. Veriace ženy nechceli ani počuť, že by mali pracovať aj v nedeľu.
„Videla som Vlada, ako stojí na stole obklopený davom nahnevaných žien, niektoré kričali, nech si bezbožník pracuje v nedeľu sám a zbožných ľudí nech nechá svätiť nedeľu," čítala Helena z maminých zápiskov. „Tie najnahnevanejšie sa tlačili okolo stola a skoro z neho strhali nohavice, ako sa na neho vrhali. Sľúbiť im, že sa pokúsi u nadriadených vyprosiť pre Nižňanov výnimku, nemohol. Nielenže by neuspel, ale papaláši by ho zrejme z Nižnej aj vyhnali. Zakričal: Pôjdeme spolu k pánovi farárovi. Vytvorte delegáciu, lebo všetci by ste sa na faru nedostali.
Farár podivnú delegáciu bez mrknutia oka prijal, vypočul obe strany a prehovoril: Nedeľnú omšu presunieme tak, aby ženy stihli prísť včas do práce, pridám modlitby, aby Boh všetkým odpustil znesvätenie nedele. Urobím všetko pre to, aby bol spokojný Pán Boh, páni, čo to nariadili, pán riaditeľ, ktorý si to nevymyslel a preto za šlamastiku nemôže, aj občania Nižnej. Po nedeľnej práci sa stretneme opäť na spoločnej modlitbe, ktorou budeme žiadať o odpustenie. Boh nám odpustí. A tým bola vzbura zažehnaná.“
Vo fabrike sa nepilo
Ladislav Ďuroška sa na Oravu dostal hneď po skončení vysokej školy. S piatimi kamarátmi sa išiel k riaditeľovi uchádzať o miesto v novozaloženej fabrike. Prácu dostali všetci. Z mladého inžiniera sa stal prvý technický námestník. „Fabriku otvorili v januári 1957, po mnohých školeniach zamestnancov sa už v auguste o rok neskôr začali vyrábať prvé televízory,“ spomína. „V domácnostiach sa objavujú prvé skúšobné prijímače vyrobené na Orave. Firma sa veľmi rýchlo rozvíjala. V priebehu desiatich rokov vzrástla ročná produkcia na 300-tisíc televízorov, vo fabrike pracovalo viac ako 7000 ľudí.“ Ťažké obdobia sa podarilo rýchlo prekonať. Jedným zo zlých rokov bol rok 1960, kedy nižnianska Tesla začala vyrábať prvé prijímače navrhnuté vlastnými vývojármi.
„Pre technické problémy vzniklo vo výrobe manko až 20-tisíc televízorov. Likvidovali sme ho mimoriadnymi cenami. Čoskoro sme opäť plnili plány.“
Spomienkový večer - zľava Mária Iskrová, Helena Tichá Stojová, Miloš Kázik, Rudolf Richter - bývalý riaditeľ Tesly Orava, Eva Kollárová, Peter Smolár a Jaroslav Rosina. FOTO: AUTOR
Pod riaditeľom Stoje pracoval Ladislav Ďuroška dvanásť rokov. „Bol veľký demokrat a iniciátor pri zadávaní námetov na inovácie prijímačov. Každý rok vstupoval do výroby nový typ televízor. Usiloval sa o rozšírenie výrobného programu. Bol silnou osobnosťou, mal veľké zásluhy na vybudovaní modernej fabriky, ktorou začala éra premien niekdajšej hladovej doliny na dolinu elektroniky.“
Mária Iskrová pracovala v Nižnej 29 rokov. Robila sekretárku deviatim riaditeľom. „Za Stojeho éry sa vo fabrike nepilo,“ hovorí. „Podávali sme len kávu, väčšie návštevy sa stravovali v závodnej kuchyni. Každé ráno sa riaditeľ spájal s Prahou.“
Márii Iskrovej je dodnes smutno pri pomyslení, ako po toľkých rokoch funkcionári naložili s prvým riaditeľom. „Vyhodili ho, zakázali mu vstup na Slovensko. Aspoň že Česi ho zobrali na generálne riaditeľstvo. Keby sa dalo, predĺžila by som roky s ním prežité na desaťročia. Bol človek s veľkým srdcom, zaslúžil si úctu, obdiv, povzniesol fabriku, Nižnú aj celú Oravu.“
Odmena po rokoch
Po tom, ako Vladimír Stoje z Nižnej odišiel, sa vo vedení vystriedalo viacero riaditeľov. Rudolf Richter prišiel do Nižnej z Liptova. „Zo dňa na deň ma odvolali z pôvodného miesta,“ spomína. „Minister zvolal v prvý deň schôdzu vedenia a oznámil im, že budem odvolávať námestníkov. Nahneval som sa. Rovno som mu povedal, že som ešte nevidel futbalového trénera, ktorý by menil hráčov bez toho, aby ich videl kopať. Začal som s kolektívom, ktorý tu pracoval. A viem, že som urobil správnu vec, lebo pôvodný kolektív vydržal až do môjho odchodu.“
Do Tesly Orava prišiel nie v práve najlepších časoch. Na dvore a na chodbách sa povaľovali tisícky televízorov. Neboli to však prijímače pripravené na distribúciu, ale nepodarky. Fabrika upadala, ľudia boli nespokojní s platmi, odmeny nevideli mesiace.
„Museli sme zistiť, čo sa deje,“ rozpráva. „Podarilo sa to do troch mesiacov. Jeden problém bol v nekvalitných súčiastkach, druhý v servisoch, ktoré sa na fabrike priživovali. Vymysleli sme spôsob, ako eliminovať jedno aj druhé. Nikto neveril, že fabriku zachránime, že budeme opäť plniť plány, ľudia dostanú znovu slušný plat a napokon aj prémie. No podarilo sa.“
Koncom roku 1986 vypukol v Tesle Orava veľký požiar. Do hasenia aj následnej záchrany toho, čo sa dalo, sa zaangažovali takmer všetci zamestnanci. „Roztriedili sme ich, aby sme si pri likvidácii požiaru nezavadzali. Každá skupina dostala úlohy, aby sme čo najskôr obnovili chod fabriky. Za dva týždne sme začali naplno vyrábať. Zaplnili sme aj vianočný trh.“
Rudolf Richter si ako jediný po rokoch spomenul na prvého riaditeľa, dozvedel sa, ako musel z fabriky, z dediny aj Slovenska odísť. Pozval ho k sebe. „Dostal vyznamenanie najlepšieho pracovníka podniku. Bolo to to najmenej, čo si za roky práce zaslúžil. Mal dostať oveľa viac.“
Študenti ho milo prekvapili
Spomienkový večer Nižná včera, dnes a zajtra spoluorganizovala s obcou a profesorkou Evou Kollárovou aj Spojená škola. Práve tamojší študenti štrnásť dní spolupracovali s Janom Tichým, synom Heleny Tichej, uznávaným umelcom, profesorom z Chicagskej univerzity. Spoločne pripravovali návrhy monumentu, ktorý by prepojil históriu dediny so súčasnosťou a zasahoval by aj do budúcnosti. „Prednášam na univerzitách po celom svete, tunajší študenti ma však veľmi milo prekvapili,“ povedal umelec. „Boli seriózni, múdri, premýšľaví a schopní vizuálne pracovať na rôznych nápadoch.“
Jana Tichého šikovnosť nižnianskych žiakov milo prekvapila.
Jan chodieval na Oravu ako dieťa na prázdniny. Po dvadsiatich rokoch sa do Nižnej vrátil znovu pred tromi rokmi. Často myslí na deda, ktorý ho učil fotiť, dal mu prvý fotoaparát, učil ho vyvolávať fotky, aj na babičku, ktorá na Orave pôsobila ako učiteľka.
„Rovnako ako oni verím, že výchova a kreativita je náš kľúč k budúcnosti,“ hovorí. „Nemusí to byť len výchova k umeniu. Preto keď som sa tu po rokoch vrátil a videl Spojenú školu, ktorá sa venuje umeniu a technológii, napadlo mi, že by bolo dobré urobiť nejaký monument, sochu, ktorá by spájala dve životné etapy Nižňanov.“ Stretol sa so starostom aj riaditeľom strednej školy. Nápad sa zapáčil. Vybrali skupinu študentov, ktorí dva týždne pracovali s celosvetovo uznávaným umelcom. Partia niekoľkokrát obišla dedinu, oslovila ľudí, pýtala sa na názor, či monument treba, a ak áno aký a kde by sa hodil.
Študenti vytvorili štyri návrhy. Jedna skupina navrhla labyrint, ďalšia sochu vlčice s hlavou v tvare znaku Tesly a obce, ďalšia navrhla sochu zloženú z kovových častí pripomínajúcich televízory, znaku obce a fabriky. Posledným návrhom chcú žiaci skrášliť „bránu“ do dediny – autobusovú stanicu.
„Ľudia sa môžu vyjadriť k návrhom, hodnotiť ich a vybrať ten, ktorý by chceli mať vo svojej dedine. Verím, že sa ich podarí zrealizovať,“ povedal Tichý.
