TRSTENÁ. Hlboká pravda v stredovekej študentskej piesni ukrýva v sebe všetko - mladosť, nádej i bolesť, lásku i túžbu po šťastí, kráse. Aj vďaku za tie nádherné roky, ktoré pomaly odchádzajú do spomienok.
Roky nezastali. Päťdesiatsedem rokov sa nenávratne ponorilo do nekonečného mora času. Bývalí maturanti sa 29. júna zišli na svojom pravidelnom stretnutí v budove Gymnázia M. Hattalu v Trstenej, v triede, ktorú kedysi dávno navštevovalo 45 žiakov pod triednickou taktovkou dnes už nebohého profesora Jozefa Jesenského. Teraz privítali medzi sebou profesora Jána Štepitu, ktorý sa stal za celé tie roky akoby jeho zástupcom.
Do lavíc sa posadilo už len 15 bývalých spolužiakov z 27 žijúcich. Osemnásti už nikdy neprídu. Vo chvíľke ticha, v spomienkach však opäť ožívajú, sú tu, ako kedysi dávno. Aj naši bývalí profesori majú tu svoje miesto.
Potom každý niečo rozpráva o svojom živote, o zmenách od predchádzajúceho stretnutia. Pre niekoho to boli chvíle pohody, radosti z osobných úspechov, z úspechov detí, vnúčat. Pre niekoho však prišli aj dni utrpenia a zdravotných problémov.
Ráno nás pred školou privítalo slnko, v priebehu dňa sa nebo zahalilo do oblakov a pridal sa aj výdatný dážď. Nevadilo nám to, v družnej debate v príjemnej reštaurácii, v spomienkach sme boli na chvíľu opäť mladí. Srdcom i nádejou, že to vari ešte nie je naše posledné stretnutie.
Lúčime sa, jeden nádherný deň návratov do mladosti pomaly končí. Dovidenia o tri roky - ak Boh dá.
Gaudeámus igitur, iuvenes dum sumus... Radujme sa teda, kým sme mladí - srdcom.
Autor: Ján Vrana
