A nevšimol som si to ani ja, pokiaľ som nezačal pracovať v jednom z obchodných domov, kde musím podľa starého „náš zákazník, náš pán,“ splniť rôzne želania klientov.
Tieto želania sú od výmyslu sveta. Niekedy to hraničí s malomyseľnosťou, inokedy s ješitnosťou a veľakrát aj s detinskosťou. Je mi jasné, že na to v práci som, aby som tým, ktorí sa nevyznajú, pomohol ako to len pôjde. Ale...
„...a odkážte vašim nadriadeným, že im my, invalidi, veľmi pekne ďakujeme za to, že všetky parkovacie miesta pre nás umiestnili na slnku. A nie v parkovacom dome. Je veľmi príjemné si sadať do toho horúceho auta.“ Takúto reakciu som schytal hneď prvý deň v robote. Zmohol som sa len na odzbrojujúci pohľad a neprítomné prikývnutie.
Ak ma však pamäť a základné znalosti práva neklamú, tak je zo zákona dané, že niekoľko parkovacích miest má byť pre invalidov vyhradených čo najbližšie k predajni. Chápem rozhorčenie pani a nezávidím jej. Môžem byť len rád, že som zdravý ako buk. No ako sa vraví, neznalosť zákona neospravedlňuje a pravidlá sa dodržiavať musia. Paradoxne, nie je praktickejšie prežiť tú horúčavu a byť pri obchode čo najbližšie, ako byť v chládku a desiatky metrov ďaleko?
„Áno, vy viete, kde tie hodiny sú, tak mi prosím zájdite po ne, ja ich aspoň tu, v takom obrovskom obchode nemusím hľadať.“ Márne som sa snažil človeku vysvetliť, že svoje miesto opustiť nemôžem, ale že ak na svojej podmienke tvrdošijne trvá, môže sa obrátiť na niektorého z kolegov v obchode.
Výsledok? Neochotný drzý mládenec, ktorý preháňa starších pánov kvôli hodinám a nemá ani štipku uznania a pochopenia.
Posledné varovanie pre vás, ktorí pracujete priamo so zákazníkmi: Ak ich nechávate čakať a chystáte sa im to zvestovať, buďte opatrní. Za taký krivý pohľad, aký som schytal od pani pri odpovedi, že si pre rozmery objednávky počká najmenej 15 minút, by sa nemusel hanbiť ani Chuck Norris.
Spokojne však odchádzam domov. Pár negativistov a večne nespokojných ľudí ma nerozhodí. Skôr naopak, posilňuje ma to. Klady nad zápormi prevažujú. Každý sme nejaký, ide len o to, či sa nad sebou vieme a chceme zamyslieť.
U poniektorých je však už poriadne neskoro.
