Nie však vinou prírody, ale rukou teroristov.
TVRDOŠÍN. Stredoškolské časy prežil Tono Dobeš na internáte tvrdošínskej priemyslovky. Hory spoznával a behal po nich so spolužiakom Milanom Džuganom. Tvrdošínčana smrť najlepšieho kamaráta zastihla za hranicami.
Rodený záchranca
„Bol som v Bosne a Hercegovine za známymi,“ hovorí Milan Džugan. „V pondelok ráno som sa zapol na internet. Keď som videl, čo sa stalo, zostal som ako obarený. Bol to obrovský šok. V prvom rade som sa nezmohol na nič, iba na plač.“
Milan najbližšie hodiny prežil s nádejou, že medzi obeťami nemusí byť aj jeho najlepší kamarát. Dúfal, že sa niekde ukryl, utiekol. „Bol šikovný, veril som, že prežil.“ Až do okamihu, kedy slovenská vláda oficiálne potvrdila, že s Petrom Šperkom pod osemtisícovkou zahynul aj Anton Dobeš.
„Prežili sme spolu mnoho, krásne aj drsné chvíle. Tono mi pod Everestom zachránil život. Neváhal so mnou zliezť do základného tábora, hoci sám mohol zdolať vrchol najvyššej hory sveta. Bol spoločenský, mal veľmi rád ľudí, s každým sa chcel skamarátiť. Bol rodeným záchrancom, pomáhal, kde mohol. Žil s prírodou, s ľuďmi, rozumeli sme si, zaoberali sme sa nevšednými vecami, ktorým iní nechápali.“
Dôvera nadovšetko
Milan Džugan sa s Antonom Dobešom poznal 35 rokov. Spolu nastúpili na tvrdošínsku priemyslovku, spolu sa začali venovať kulturistike, liezť po skalách, chodiť po horách. „Športom sa vtedy na škole žilo,“ hovorí Ivan Šaško, niekdajší učiteľ Milana a Tona. „Nečudo, že práve tu vyrástol taký horolezec ako Tono. Žiaci mali vytvorené možnosti a naplno ich využívali.“
Najlepší kamaráti - Milan Džugan (vpravo) nesie tragickú smrť Antona Dobeša (vľavo) veľmi ťažko.
V prvom ročníku sa dvojica zapísala na kulturistický krúžok, chlapci sa predbiehali, kto zodvihne ťažšie činky. „Sem-tam sme zbehli aj na pivo, posedeli si v krčme pri harmonike,“ spomína Milan. „Čoskoro nás začali lákať hory, kde sme zistili, že máme podobnú kondičku aj zmýšľanie. Tono často hovorieval, že sa horách cíti akoby bol bližšie k Bohu.“ Liezť začínali tiež spolu, na nižnianskej Ostražici, neskôr na zubereckej Vápenke, v Roháčoch. Lano nosili, ale používali ho málokedy. „Zdržiavalo nás, pri lezení sme sa skôr spoliehali na vzájomnú dôveru. Nevyhľadávali sme však najťažšie cesty, neriskovali sme zbytočne.“
Spolu vystúpili aj na svoju prvú osemtisícovku – pred štyrmi rokmi na Cho Oju. V expedícii bol vtedy s nimi aj Peter Šperka. „Pre nás s Tonom boli Himaláje takmer neuskutočniteľným snom. No spolu sme ich zdolali.“
Najlepší kamaráti a najväčší súperi
Tono patril k dobrým žiakom, kamarátovi pomoc s učením nikdy neodmietol. Hoci boli stále spolu, povahy mali úplne opačné. „On bol pokojnejší, rozvážnejší a ja výbušnejší a temperamentnejší,“ hovorí Milan. Občas sme sa práve pre rozdielnosť názorov pohádali. „Tono bol ľudomil, ja som bol v tomto smere tvrdší. Často som mu opakoval, že raz vyjde za dobrotu na žobrotu. Chcel robiť dobre, ale nevidel, ako ho mnohí využívali.“
Aj na súťaže chodil Milan výlučne s Antonom. „Prihlasovali sme sa tak, aby sme mali čísla nasledujúce hneď za sebou. Mojim najväčším súperom bol vždy Tono, keď nešiel on, nešiel som ani ja.“
Po tragédii, z ktorej sa Milan spamätáva ťažko, už liezť nebude. Na hory nezanevrie, ale horolezectvo už bez Tona pre neho nebude to, čo bývalo. „Bol mojim jediným lezeckým partnerom, naplno som mu dôveroval pri istení. No partnera už nemám, nemám komu veriť.“
Hladovka na počesť kamaráta
Tono s Milanom si verila natoľko, že pokiaľ mali ísť do nejakého extrému, išli výhradne spolu. O to viac Tvrdošínčana mrzí, že o tejto osudnej expedícii kamaráta nevedel. „Vždy mi povedal, keď niekam išiel,“ hovorí Milan. „No teraz nie. Dozvedel som sa to až od jeho manželky, keď odletel. Neviem, čo sa stalo, prečo práve teraz mlčal.“
Študentské časy - vľavo Anton Dobeš.
Hora Nanga Parbat bola podľa Milana Antonovým snom. Túžil vyjsť na jej vrchol. Milana však veľmi nelákala. Nemal dobrý pocit z Pakistanu. „Možno sa bál, že ho budem od cesty odhovárať. Zrejme nechcel počuť moje nie.
Milana mrzí, že sa s kamarátom nestihol ani rozlúčiť. Naposledy sa stretli v apríli. Potom si zopárkrát telefonovali. Stále však medzi nimi zostalo čosi nevypovedané, čo mali doriešiť. „Žiaľ, už si to nepovieme. Keby som sa mu aspoň mohol ospravedlniť za moje vylomeniny, za impulzívnosť, ktorou som ho určite neraz nahneval, ale on vždy nad tým len mávol rukou. Je to obrovská strata.“ Milan s Tonom pred časom skúšali vydržať čo najviac dní bez jedla. Milan si kúru začal opakovať pred devätnástimi dňami. To ešte ani len netušil, čo sa stane. „Chcel som bez jedla vydržať dvadsaťjeden dní. No na Tonkovu počesť potiahnem až do štyridsiatky.“
Ako tragédia ovplyvnila oravských horolezcov?
Erik Bizoň je horolezec, skialpinista, himalajista a dobrovoľný člen horskej služby. Vystúpil na vrcholy Šiša Pangma v Tibete (8046 m), Pik Lenina Pamír (7145 m), Severnú stenu Annapurny I. (8094 m). Má za sebou viac ako 120 výstupov vo Vysokých Tatrách, množstvo výstupov v Alpách. Udalosti spod Nanga Parbat ho zaskočili a šokovali. „Je to veľká tragédia. Poznal som osobne oboch slovenských horolezcov, boli sme kamaráti," hovorí. "Keď človek ide do hôr, ráta s tým, že môže zahynúť. Môže ho strhnúť lavína, spadnúť do trhliny, umrieť od vyčerpania. Ale toto je späté s prírodou, no to, čo sa stalo pod Nanga Parbat, nemá so športom nič spoločné. Pri plánovaní ďalších ciest určite budeme myslieť aj na túto tragédiu."
Nižňan Ladislav Ďuroška bol pred dvomi rokmi na expedícii pod pakistanským Broad Peakom. Pri návrate z hory sa zastavil aj v základnom tábore, v ktorom pred pár dňami teroristi zavraždili slovenských horolezcov. „Je to strašné, stále sa z toho nemôžem spamätať,“ hovorí. „Oboch som poznal, boli to kamaráti. Keď som sa dozvedel, čo sa stalo, okamžite sa mi pred očami vybavila zelená lúka, na ktorej je tábor. Znovu som videl zahalených ozbrojených vojakov, ktorí sú všade.“ Podľa Ladislava je základný tábor pod Nanga Parbat najdostupnejším zo všetkých pod pakistanskými osemtisícovkami. „Zrejme práve preto si ho teroristi vybrali na pomstu. Do Pakistanu sa kedysi chodilo veľa. Tamojší ľudia žili z návštevníkov. Teraz budú horolezci tieto oblasti obchádzať. Budem sa čudovať, ak sa tam cudzinci ešte vyberú.“ Ladislav sa chystá na ďalšie osemtisícovky. Určite však budú ďaleko od Pakistanu. „Nepál, možno južná Amerika. Svet je čoraz horší, pred ďalšou expedíciou budeme poriadne premýšľať, kam a kedy.“
Čo sa stalo pod Nanga Parbat
Medzinárodná ukrajinsko-gruzínska expedícia smerovala na deviaty najvyšší vrchol sveta – Nanga Parbat (8201 m). Súčasťou tímu boli okrem dvoch Číňanov, Američana čínskeho pôvodu, troch Ukrajincov, Nepálčana a Litovčana aj dvaja slovenskí horolezci - Peter Šperka a Anton Dobeš.
V noci zo soboty na nedeľu na skupinu v základnom tábore zaútočila asi desiatka ozbrojených teroristov. Zastrelili všetkých členov expedície, jedenástou obeťou je ich pakistanský sprievodca. K útoku sa prihlásili príslušníci Talibanu.
Na horu sa v tom čase chystalo vystúpiť aj ďalších zhruba 50 horolezcov. Mali šťastie, pretože boli vo vyšších táboroch. Pakistanské úrady sa postarali o ich evakuáciu a zároveň zrušili všetky plánované výstupy počas celej letnej sezóny. Telá obetí spod osemtisícovky zniesla armáda.
V pondelok pakistanská polícia zatkla dvadsať podozrivých. Slovenská vláda až v stredu oficiálne potvrdila, že medzi obeťami sú aj Slováci Peter Šperka a Anton Dobeš. Telá slovenských horolezcov priviezli domov v sobotu ráno.
