NIŽNÁ. Pred piatimi rokmi prehovoril manželku, aby kúpili synom vrtuľník na diaľkové ovládanie. Viac ako chlapci sa z neho tešil ich otec. Samotné poletovanie ho však bavilo krátko. Po roku na prvý vlastnoručne vyrobený model pripevnil mobil.
Fascinovaný iným pohľadom
„Samotné lietanie sa mi po čase zdalo jednotvárne, vymýšľal som, ako ho oživiť,“ hovorí Juraj Reguly z Nižnej . „Premýšľal som, ako vyzerá svet zhora, chcel som to vidieť.“
Bol január, vonku mínus desať stupňov pod nulou. Keďže malý fotoaparát nemal, prilepil na lietadlo nový mobil. Zapol samospúšť a už len navigoval lietadielko, aby šlo tak, ako chce. Prvé fotky má Juraj dodnes všetky uložené. „Ani len výber som z nich neurobil. Keď som ich prvýkrát videl, bol som uchvátený. Vedel som, že pohľad zhora musí byť úžasný, ale až tak som si to nepredstavoval. Fotím odmalička, ale tieto fotky boli iné, netradičné. Okamžite som začal skúšať ďalšie. “
Nižnianska priemyselná zóna. FOTO: JR
Mobil prvé fotenie rozdýchaval dlho. Mrazy mu príliš nepomohli. Na pár dní úplne vypovedal službu.
Najkrajšie za slnka
Prvé fotky neboli bohviečo. Na väčšine bola len tráva, sem- tam roh nejakého domu alebo elektrické stĺpy. „Fotky boli rozmazané, pretože sa vibrácie z lietadla prenášali na kameru. Telefón som pripevnil gumičkami, no nedržal dobre. Keď som lietadlo hodil, mobil išiel jednou stranou a lietadlo druhou.“
Časom sa však Juraj naučil predvídať a vidieť už pri pripevňovaní kamery na lietadlo, čo chce odfotiť, ako ju prilepiť, ako natočiť, aby sa zábery podarili. Prenosy z kamery do špeciálnych okuliarov neuznáva. „Je dosť náročné sledovať obraz v okuliaroch aj lietadlo. Dnes už problém s tým, ako odfotiť to, čo chcem, nemám. No stále je čo zlepšovať.“
Oravský hrad. FOTO: JR
Najradšej fotí v lete, za slnečného počasia, krátko po daždi. Vtedy je vzduch vyčistený a viditeľnosť perfektná. Často chodí do prírody a všade, kde sa pohybuje, premýšľa, ako to asi vyzerá zhora a ako by sa to dalo odfotiť.
Najskôr len lietadlá
Juraja lietadlá fascinujú od detstva. Prvý kúpený vrtuľník nedopadol dobre. Chlapci sa domov vrátili s kopou šrotu. „Mali sme hrozné pocity pri pohľade na polámané časti. Aj slza nám vypadla. Nielen preto, že to bol v tom čase drahý špás. Bol som rozčarovaný a sklamaný. Myslel som, že chytím vrtuľník do ruky a lietam. Ale veľmi rýchlo som sa z tohto pocitu prebral a zistil som, že to nie je až také jednoduché.“
Juraj ho opravil, hračka na ovládanie zvládla aj ďalšie štyri pády. Po poslednom však putovala rovno do smetí. Ďalšie peniaze za malý stroj sa Jurajovi vyhodiť nechcelo. Pustil sa radšej do výroby vlastného lietadla. Dodnes ich urobil minimálne desať, niektoré sú stále vystavené v dielni, niektoré skončili tam, kde prvé.
„Čo ako sa človek snaží udržať stroj nad zemou a manévrovať ho tak, aby do ničoho nenarazil, nedá sa to. Každé jedno lietadlo je dolepené.“
Vetroň aj helikoptéra
Po tom, čo Juraj vyskúšal z lietadielka urobiť prvé zábery, chcel sa dostať čo najvyššie, aby zachytil čo najväčšiu plochu. Pred pár rokmi kúpil vetroň s trojmetrovým rozpätím krídel. „Vysielačka má dosah až kilometer,“ vysvetľuje netradičný fotograf. „Do akej výšky lietadlo vyletí, však musím prispôsobiť dosahu mojich očí. Vo voľnej prírode preto najradšej fotím s vetroňom, pretože ho vidím oveľa dlhšie ako menšie lietadlá.“
Vlani si Juraj skonštruoval špeciálny vrtuľník so šiestimi motormi. Hoci malý stroj nemôže poslať do takých výšok ako vetroňa, má iné výhody. „Odnesie ťažšiu kameru, dokáže stáť na jednom mieste, takže z neho môžem robiť zase iné fotky. Môžem fotiť medzi budovami, rôzne akcie, aj v dedine, pomedzi elektrické káble, kde by som sa s veľkým lietadlom nedostal.“
Priehradný múr. FOTO: JR
Na netradičnom fotení z modelov lietadiel Juraja fascinuje odlišnosť. „Sú úplne iné. Takéto zábery neurobíte zo zeme, ale ani z klasického vrtuľníka či lietadla, ktoré tak nízko zostúpiť nemôžu.“
