Mladá učiteľka
Ako čerstvá maturantka si len veľmi ťažko zháňala prácu, pretože bola evanjelička. „V štátnych školách preferovali katolicizmus, evanjelička sa im nehodila.“
Podarilo sa jej zamestnať na evanjelickej cirkevnej škole v Liptovskej Sielnici. V januári 1939 pricestovala vlakom do dnes už zatopených Parížoviec, kde ju čakal mládenec s koňmi a saňami.
„Nikdy som sa na nich neviezla. Sadla som si a po ceste jojkala. Vždy, keď som zahíkala, mládenec šibol bičom, aby kone ešte rýchlejšie bežali.“
Kurátor ju na fare privítal pohárikom páleného. Na druhý deň sa postavila pred žiakov. Vyučovala naraz tri ročníky. V triede bolo 70 žiakov. Keď riaditeľ odišiel na manévre, starala sa o všetkých päť ročníkov. Počet sa zvýšil až na 90.
Dôležitejší bol statok
„Žiaci boli skromnejší, usilovní. Nebila som ich, iba občas som paličkou buchla po katedre. Keď bolo treba, tak som chlapcov vyšticovala.“
Každý žiak priniesol v zime so sebou do školy dva-tri klátiky dreva, aby mohli kúriť. Rozdielom oproti súčasnosti bola chuť detí učiť sa. Škola bola totiž miestom, kde si mohli oddýchnuť.
„Ráno museli najskôr nachovať dobytok, až potom ísť do školy. Počas jarných a jesenných prác chodilo do školy málo detí. Museli tvrdo pracovať na poli.“
Za svoju prácu dostávala 140 korún od štátu. Cirkev ju ešte odmeňovala zôsypom - naturáliami vo forme dreva a zbožia. Predala ich, aby si prilepšila.
Anna Pánisová s deťmi z východu, o ktoré sa starala v Tatranskej Lomnici.
Feriba
Po vojne sa z frontu vrátil pôvodný učiteľ, preto odišla do Feriby – Prievozu, dedinky pri Bratislave, ktorá je dnes jej súčasťou.
Bola to hraničná oblasť, odkiaľ vysťahovali Maďarov a Nemcov. Na ich miesto prišli presídlenci z celého Slovenska. Národný spolok Slovenská liga tam postavila modernú školu. Mala odborné učebne pre varenie, šijacie stroje, kabinety, veľkú záhradu.
„Tam už bol problém s dochádzkou a správaním. Členky Slovenskej národnej bezpečnosti k nám chodili ako na klavír. Stále riešili priestupky detí, ktoré boli poznačené vojnovou dobou a prilepšovali si krádežami.“
Stalin na koryte
Úsmevnú príhodu zažila, keď zomrel Stalin. „Dostala som za úlohu patrične to výchovne využiť. Zobrala som koryto a položila naň bustu Stalina. Nechýbali kvety ani pionierska stráž. Naraz prišiel víchor, otvoril okná, zvalili koryto aj Stalina. Našťastie sa nerozbil, ale deti mali z toho veľkú zábavu.“
Učiteľský zbor bol bratislavský výkvet. Dostali sa tam po protekcii. „Učili tam frajerka úradníka z ministerstva, partizán, bývalý mních, speváčka Králiková.“
Osobitné postavenie mal odborársky - erohácky funkcionár. Raz na školenie ROH doniesol mapy Európy a chystal sa prednášať o medzinárodnej politickej situácii. „Všetci sme prevracali očami. Dokedy ten Fero bude rečniť? Po piatich minútach mapy zroloval a povedal: A teraz ideme skúšať. Zasmiali sme sa, Kadleček začal hrať na husliach, vytiahli sme chlieb natretý margarínom Vitelo s cibuľkou zo školskej záhrady a školník priniesol z krčmy plný smaltovaný kýbeľ piva. Žili sme si družne.“
Hodina domácich prác
V škole mali výborne zariadenú kuchynku, v ktorej sa dievčatá učili variť. Učitelia ju využili vo svoj prospech.
„Voľné hodiny som naplánovala tak, aby nejaká učiteľka mohla variť. Keď bola fazuľa, jedna ju začala variť, druhá pokračovala a tretia dovarila. Čo čert nechcel, erohák sa s tým pochválil vrchnosti. Začali k nám chodiť exkurzie a podľa nás toto zavádzali aj v iných školách.“
Na hodine domácich prác sa dievčatá učili variť, piecť, prať, ako dlho treba vyvárať. Na šijacom krúžku plátali a štopkali, robili strihy. Chlapci robili v dielni jednoduché zámočnícke a stolárske práce. „Všetko praktické veci do života.“
Chlapcov musela nejedenkrát vyhnať zo záchoda, kde fajčili a popíjali pálenku.
„Na besiedke mi deti občas dali nejaký darček. Niekedy prišli aj kolegyne a riaditeľ. Aj vtedy, keď mi najhorší žiak Židek, to meno do smrti nezabudnem, dal úzky tenký balík. Otvorila som ho a tam bola fľaša slivovice. Dal mi ju kvôli záchodom.“
Neľutuje ani deň strávený so žiakmi.
Milanko Erfeld
Po čase k nim prišiel mladý muž Tomáš Pánis. Riaditeľ ho priviedol k Anne, vtedy ešte Badínovej.
„Tu ti dám na starosť tohto ucháňa. O školstve nevie nič, iba to že glančil nohavice v škole. Tak sa ho ujmi. Tak som ho školila, školila až do manželstva.“
Manželom sa nedarilo mať potomka. Príslušníčky SNB často chodili ku nim na návštevu aj s deťmi, ktoré bývali v detskej izbe na oddelení presídlencov. Raz prišli s malým, kučeravým chlapčekom Milankom Erfeldom.
Viazal s k nemu smutný príbeh. Jeho otec bol lekárnik, žid. Holokaust prežil v Nitre. V roku 1953 sa snažil aj s manželkou dcérou a Milankom ujsť cez Dunaj do Rakúska. Vojaci začali strieľať. Prežil len chlapček.
„Na kožúšku mal na chrbte malú dierku po guľke, ktorá ho zranila. Začal chodiť ku nám častejšie a ja som si povzdychla, že takéhoto chlapčeka by sme chceli mať.“
Príslušníčky SNB im poradili, aby si dali žiadosť. Súd však rozhodol, že keď je to politický prípad, musí ísť minimálne na rok do detského zariadenia, kde zabudne, kto je a čo prežil.
„Po roku sme si ho chceli adoptovať, ale už bol pridelený dôstojníckej rodine. Tým sa stopa po ňom stratila. Po revolúcii som čítala v novinách tento príbeh. Napísala som Ivanovi Petranskému, vtedajšiemu riaditeľovi Ústavu pamäti národa, čo o tom prípade viem, ale list sa mi vrátil nazad.“
Chudák syn
Pánisovcom sa po čase narodil syn Juraj, ktorého v škole učila.
„Ľutujem ho. Nechcela som, aby si ostatné deti mysleli, že má protekciu. Jednotku odo mňa nikdy nedostal a to bol ozaj dobrý žiak. Keď som ho skúšala, tak som deťom povedala, aby mu dali otázku. Nechcela som, aby si mysleli, že som mu dopredu povedala, čo sa budem pýtať. Koľkokrát sa pobil preto, lebo nechcel, ale ani nevedel, o čom bude písomka.“
Súčasné školstvo
Na školské roky má príjemné spomienky. Súčasný stav školstva ju trápi.
„Teraz by som nechcela byť učiteľka, ani keby mi dali štvornásobný plat. V školstve je všetko na hlavu postavené. Neviem, kde to povedie, keď si rodič príde vyjednávať účty s učiteľkou, alebo tak urobí dokonca žiak.“
Nesúhlasí ani so štrajkom učiteľov. „Štrajk, to je niečo úbohé. Nemá žiaden význam. Viem, že podmienky v školstve sú nielen zlé, ale učitelia sú poslední, ktorí s tým môžu niečo urobiť. Musia vydržať.“
Podľa nej je v školstve rozkol medzi vedením odborov. „Myslím si, že títo ľudia nechceli byť učitelia. Veľa neučiteľských miest obsadzujú učitelia a divím sa, že aj teraz, keď absolvent zavrie dvere za učiteľskou školou, tak ho tento odbor nezaujíma.“
Poďakovanie
Za to, že mohla vyrozprávať svoj životný príbeh, Anna vďačí rodine a milému a ochotnému personálu Zariadenia pre seniorov a domova sociálnych služieb v Dolnom Kubíne. „Majú zlaté ruky," povedala.
