ORAVSKÁ POLHORA. Martýr živej viery. Názov útlej knižky, v ktorej sa autori snažili zachytiť aspoň časť zo života oravskopolhorského rodáka, ktorý zomrel rukou neznámeho vraha.
Nedostatok dôkazov
Písal sa posledný deň roku 1965. Páter Emanuel mal skoro ráno slúžiť omšu. Pred oltárom sa však neukázal. Nemal vo zvyku meškať. Kostolník išiel za ním. Obľúbeného kňaza našiel nehybne ležať na zemi v kaluži krvi, v porozhadzovanej farskej miestnosti.
Vrah alebo vrahovia ho zastrelili dvomi presne mierenými strelami. Jedna z nich mu preťala krčnú tepnu. Na následky zranení za pár minút vykrvácal. Od krvi bol zašpinený všetok nábytok v izbe. Akoby vrah niečo hľadal. Možno išlo o zlodeja, ktorého páter prekvapil pri krádeži. Isté je, že tam dotyčný hľadal niečo konkrétne a veľmi dôležité.
Susedia výstrely nepočuli. A keby aj, zvuky by pripísali skôr delobuchom a ohňostrojom, ktorými v posledný deň roku dedina žila. „Ľudia to veľmi ťažko prežívali, dodnes je to pre nich šok,“ hovorí Ivan Matis, ktorý zháňal informácie o pátrovi. „Vnímajú ho ako mučeníka, skutočného martýra živej viery. Spomínajú si na neho ako na človeka, ktorý sa nikdy nemiešal do politiky, prizeral len vieru a morálku. Nevedia si vysvetliť, ako sa to mohlo stať.“
Vyšetrovanie neprinieslo výsledky. Hoci boli na pár dní zadržaní štyria podozriví, pre nedostatok dôkazov ich vyšetrovatelia pustili. Viac svetla do prípadu nevniesli ani krvné či balistické testy. V spise mnoho informácií chýba.
Ešte viac otázok
Bádanie po rodákovi začínal Ivan Matis v dedine. Pýtal sa miestnych, či a ako si na neho spomínajú. Až potom pokračoval v kňazových pôsobiskách, archívoch, zisťovanie ukončil v priestoroch Ustavu pamäti národa, pri vyšetrovacích spisoch.
„Zistili sme z nich veľa vecí, ktoré si však vyžadujú ďalšie, hĺbkové preskúmanie, s pomocou historikov, nahliadnutím do cirkevných archívov. Náš výskum ešte ani zďaleka nekončí.“
Spisy ŠTB mali dať odpovede na väčšinu otázok. Po ich preštudovaní však otáznikov pribudlo. „Zásadné poznatky sme si vďaka spisom utvrdili, ale mnoho ďalších, nových skutočností, treba pozisťovať.“
Tri roky pred smrťou
Štátna bezpečnosť založila spis na meno Jozefa Emanuela Cubíneka až v roku 1962, v čase postupného uvoľňovania, v období, kedy už kňazi mohli ľahšie dýchať, nemuseli sa stále obzerať, či ich niekto nesleduje. Až na jedného. Dôvody, prečo ho začali sledovať a čo bolo dôvodom, že v kartotékach pribudol spis s jeho menom, sú dodnes neznáme.
„Sú len dohady,“ hovorí Ivan Matis. „Bol spisovateľom, študoval v Záhrebe, vtedajšom meste slobody. Nasledovali ho mladí, v škole na jeho hodiny taliančiny prechádzala z francúzštiny väčšina žiakov. Nejeden učiteľ mu to zazlieval, aj keď on k sebe deti násilím neťahal.“
Od 62. roku pátra neustále niekto sledoval. Sliediči sa ukrývali v lesoch, pozorovali ho spoza domov. Akonáhle odišiel z dediny do milovaných hôr, ľudí, ktorí sa okolo neho najčastejšie zdržiavali, vyšetrovala ŠtB. „Dodnes si spomínajú, ako sa ich naňho vypytovali. Vedel o tom a trápil sa ešte viac. Postupne sa uzatváral do seba. Začal sa im vyhýbať, bál sa s niekým čo i len rozprávať, aby niekoho neohrozil.“
A zrejme aj preto ho mali všetci tak radi. Veď jeho študenti za ním chodili do posledných chvíľ. „Musel mať silnú charizmu. Dojíma ma, s akou láskou na neho ľudia spomínajú, pokladajú ho za svätého. Jeho osoba musela vyžarovať pohodu a pokoj.“
Dodatočné vyšetrenie by nič nezmenilo
Mnoho vecí si ľudia dodnes nevedia vysvetliť. Napríklad báseň, ktorú napísal ešte v roku 1935. Presne kopíruje koniec jeho života, akoby dvadsať rokov vopred vedel, ako zomrie. Alebo neopísateľný a nevysvetliteľný pocit v kostole. „Jedna z jeho farníčok si spomenula na zvláštnu svätú omšu. Niečo sa na nej stalo, cítili to veriaci, rovnako ako ich duchovný. Nikto to však nevedel identifikovať.“
Páter často dával najavo strach, hovoril, že sa stane niečo zlé. Nevedel to však vysvetliť a ľudia mu nedokázali pomôcť, nechápali ho. S jeho životom sa spájalo množstvo ďalších tajuplných vecí. Pre väčší pocit bezpečia poprosil počas Vianoc kostolníka, aby na faru namontoval signalizačné zariadenie. Mal ho urobiť po Novom roku. Žiaľ, už ho nepotreboval.
Ivan Matis nepredpokladá, že by sa po toľkých rokoch ešte mohla táto vražda vyšetriť. A v konečnom dôsledku to ani nie je zámer Oravskopolhorčanov. „Načo aj? Čo by sa tým zmenilo? Jedine ak by sa dokázalo, že ho zabili príslušníci ŠtB, mohol by byť blahorečený. Ale inak v tom zmysel nevidím. Vrah to možno ľutuje, možno na to zabudol a možno je už mŕtvy. Satisfakcia by po polstoročí nemala žiaden význam. Našim cieľom je upozorniť, že tu takýto človek bol, čo dokázal a čím bol výnimočný. Jatriť staré rany sa neoplatí.“
Nechcú zabúdať na osobnosti
Pre väčšinu ľudí z dediny je Jozef Cubínek neznáma osobnosť. To bol hlavný dôvod, prečo o ňom obec začala pred piatimi rokmi zbierať informácie.
Ivan Matis strávil hodiny v archívoch, čerpal aj zo zápiskov uložených v Matici slovenskej, zo spisov bývalej ŠtB. „Mrzelo nás, že sa v dedine na takéhoto veľkého človeka zabudlo,“ hovorí Ivan Matis. „Najmä naša mládež o ňom nič nevie. A pritom mal obrovský záber pôsobnosti, zakladal krúžky, spolky, napísal množstvo básní. Zrejme chýbal niekto, kto by dal dokopy jeho životopis.“
Starosta Peter Horváth je presvedčený, že Jozef Cubínek bol osobnosť, akú by spoločnosť potrebovala aj dnes. „Bol skromný, ctižiadostivý a veľmi dobrý. Jeho cnosťami bola chudoba, čistota a poslušnosť. To sa už dnes len tak nevidí.“ Aj preto svojmu rodákovi pri príležitosti stého výročia narodenia udelili in memoriam čestné občianstvo.
Životopis v skratke
Jozef Emanuel Cubínek pochádzal z jednoduchej roľníckej rodiny. Narodil sa 13. mája 1913 rodičom Martinovi a Márii ako najmladší zo šiestich súrodencov. Od útleho detstva vynikal záujmom o lúčne kvety, zvieratá, okolie ohuroval skromnosťou, bystrosťou, rozumnosťou a rozvážnosťou.
Ako šesťročný nastúpil do miestnej školy. Pre múdrosť preskočil jeden ročník a už po troch rokoch mohol ísť na vyššie štúdium. Rodina ho poslala na trstenské gymnázium, kde sa prvýkrát stretol s františkánmi a rozhodol sa stať jedným z nich.
Do rehole vstúpil v roku 1929. Študoval aj Záhrebe. Desať rokov pôsobil v Skalici. Zomrel 31. decembra 1965. Pochovaný je v Sv. Jure pri Bratislave, kde pred smrťou pôsobil ako správca farnosti.
