Členovia dolnokubínskeho Jurrasic bike teamu precestovali za desať rokov na horských bicykloch na vlastnú päsť Taliansko, Švajčiarsko, Rakúsko aj Francúzsko. Potom sa rozhodli preskúmať menej známe destinácie Macedónsko a Albánsko. Putovanie na dvoch kolesách nám priblížil Peter Maretta.
Boháči kontra psy
Partia využila ponuku českej cestovnej kancelárie, ktorá dobrodruhov lákala na výlet do neznáma netradične. „Pozor na osobné veci. Už len preto, že si môžete dovoliť túto cestu, ste niektorými z miestnych považovaní za boháčov.“ To chceme! Byť boháčmi aspoň na desať dní, radovali sa cyklisti.
Peter Maretta na náhornej planine v Macedónsku.
V pokynoch bola ešte ďalšia výstraha: „Pozor na ovčiarske psy, ktoré sú viac alebo menej ostré pri strážení stáda alebo salaša. Ak je psov viac, začnú vás obkľučovať a netreba si ich pripúšťať k telu. Treba zdvihnúť bicykel za sedlo a riadidlá a rýchlo sa s ním točiť dokola a dúfať, že pastier príde skôr, než vám dôjdu sily.“
Pokyny boli naozaj neodolateľné a Peter Maretta, Eduard Grácik, Ján Kubina a Vladimír Adamec s manželkou Blankou si zbalili kufre a sadli do autobusu smer Macedónsko.
Zlepšovák 3 in 1 - auto, traktor cinkulár.
Krásne jazerá
Pri vstupe do tejto krajiny si cestovatelia pripomenuli výhody socializmu. „Na čo sme si za dvadsať rokov odvykli, sme opäť zažili,“ hovorí Peter Maretta. Mal na mysli kontrolu a čakanie na hraniciach. Prežili ju a po dlhej ceste sa dostali do základného tábora pri Mavrovskom jazere. Názov základný plne vystihuje jeho podstatu. Boli tam len základné veci - jedlo, vlastné stany a tri sprchy pre 40 spotených cyklistov.
Základom horských cyklistov nie sú dĺžkové kilometre, ale skôr výškové metre. Jazero s nadmorskou výškou 1200 metrov bolo dobrým odrazovým mostíkom. Podnikali z neho túry do okolia. Na bicykle nasadali o ôsmej ráno, zaprášení zosadali o deviatej večer.
Somáre a muly sú neoddeliteľnou súčasťou Albánska.
„Bolo to tvrdé. Nemal si kam cúvnuť. Musel si len šliapať dopredu. Ale stálo to zato. Od jazera sme vystúpali tisíc metrov na náhornú planinu, kde sme sa dostali do nádherných oblastí. Prirovnal by som to k Mongolsku.“
Psy idú!
Tu sa cykloturisti stretli aj s povestnými obrovskými psami. „Nemeral som ich, ale v kohútiku mali asi meter. Keď sa rozbehnú proti tebe, chytáš chaos. Naháňali hrôzu, no neublížili.“
Obyvatelia salaša pozvali cudzincov na návštevu. „Sú chudobní, srdeční a veľmi ústretoví. Prišlo nás pätnásť. Každému odkrojili syr, dali paradajky, na zapitie poslúžila voda zo studničky. Peniaze nechceli, tak ich posledný odchádzajúci položil na stôl a ušiel.“
Počas približne 70-kilometrových túr v nádhernej prírode sa im naskytli úžasné výhľady, zažili neznesiteľné 40-stupňové horúčavy, kúpali sa v studených horských potokoch, navštívili staré chrámy, v ktorých pôsobil Cyril a Metod.
Pred kláštorom Treskavec, kde pôsobili sv. Cyril a Metod.
Ryby pre kráľovnú
Druhý tábor si horskí cyklisti rozložili pri Ohridskom jazere. Tvorí hranicu Macedónska a Albánska. Hovorí sa, že z neho vozili ryby na stôl anglickej kráľovnej. Pre Macedóncov je to ich more. Odtiaľ vyrazili do tajuplného Albánska.
Prvý šok zažili na hranici. Colníci každému skenovali pas. Pri skupine viac ako 25 cyklistov to zabralo približne hodinu, ktorú strávili na pečúcom slnku. Potom sa presunuli sa do mesta Pogradec.
Koniec civilizácie
„Do dedín sa nik nedostane. Nemajú asfaltové cesty, len prašné poľné. Bez somára nemáte šancu. To si nevieme ani predstaviť. A pritom sa tam ťaží asfalt, ale všetok vyvážajú. Nemôžem povedať, že v Albánsku je teraz tak, ako u nás pred 40 rokmi, lebo to nie je pravda. U nás cesty boli a bola aj elektrina. Tam sú len drevené chatrče bez vodovodu a kanalizácie a všade okolo betónové bunkre. Čudovali sme sa aj tomu, ako sa deti vzdelávajú. Školy v dedinách neboli.“
Albánci sú pohostinní, káva a koňak vynikajúce.
Prísun vody riešia Albánci jednoducho. Na kopci vyviera studnička, z ktorej ju hadicou dotiahnu do dvora na trojnožku, kde stále tečie. Pijú ju ľudia, ovce, kozy, somáre. Na takej hadici sa Blanka pošmykla a zranila. „Albánky nám chceli pomôcť, ale nemali čím. Priniesli len čistú vodu. Ak sa tam vážne zraníš, končíš. Sanitka po teba nepríde.“
Počas dlhých etáp prešli veľkú časť krajiny, ale nikde nevideli kravy, no stretli divé kone.
Vynikajúca káva
Po ceste sa skupina cestovateľov zastavila v krčme, aj keď podľa Marettu to je silné slovo. „Malá miestnosť, drevené lavice a stoly, pult. Ale bola tam chladnička s colou, minerálkou a pivom. Prišli sme, vypili celú krčmu a vynikajúcu tureckú kávu.“
Cykloturisti nemali albánske peniaze. Vedúci povedal, že ak dajú za každý nápoj euro, krčmár bude spokojný. „Nebol spokojný, ale blažený. Po našom odchode mal zarobené možno na dva mesiace.“
V ďalšej krčme sa chceli najesť. „V Macedónsku sa dorozumieš bez problémov, v Albánsku ti nik nerozumie. Ešte aj hlavou krútia opačne. Angličtina ti je nanič. Rukami sme ukázali, že chceme jesť. Krčmár nás zaviedol ku chladničke.“
Prví mali šťastie. Uvideli vajcia. Pre ďalších ostali konzervy s kozím mäsom. „Ľudia, keby ste to videli. Samá šľacha a loj. U nás to žerú psy. Museli sme si vystačiť s energetickými tyčinkami.“
Na značenie ciest sa nedá spoľahnúť.
Zablúdili sme!
Nevýhodou hromadných cyklistických zájazdov je, že nikto na nikoho nečaká. „Kto ako vládze, tak ide. Ja som nevládal, tak som bol posledný. Mapy sme mali len nejaké smiešne z internetu, preto som išiel ako stopár. Našťastie, cesty neboli asfaltové, tak som sledoval stopy v prachu.“
Vedúci išiel prvý, pri odbočke nastriekal na kameň šípku. Raz zablúdili, pretože si podľa GPS navigácie chceli skrátiť cestu, druhýkrát zle odbočil vedúci. „Ak zablúdiš, si stratený. Nedohodneš sa, dediny nemajú značenie. Pri druhom zablúdení som šliapal do kopca tri hodiny. Tesne pred vrcholom sa oproti mne vyrútilo 15 cyklistov. Čo je? Zablúdili sme! Vraciame sa.“
Správna odbočka bola o dva kilometre ďalej a rovnaký trojhodinový výstup. „Hore sme sa dostali o polnoci, do postelí ráno o tretej. Bol to krutý deň.“
V reštaurácii na Ohridskom jazere je problém prejesť a prepiť desať eur.
Lukulské hody
Na druhý deň po úmornej etape sa všetci rozhodli oddýchnuť si. Navštívili reštauráciu na koloch nad vodou jazera. „Jedli sme výborné ryby, pilo sa albánske pivo a najlepší albánsky koňak. Otáčali sme to od desiatej rána do šiestej večera. Vypili sme všetko. Keď nám to spočítal, tak vyšla smiešna suma. Desať eur na jedného. Pozbierali sme sa, ale nejaké eurá ostali, tak sme ich chceli prepiť v druhej krčme. Podarilo sa nám to s vypätím všetkých síl. Ceny sú tam úžasné.“
Na záver desaťdňového výletu prišla partia cyklistov ku Prespanskému jazeru. Opäť ich čakala nedotknutá príroda, kláštor na nádhernej kamennej hore, kúpanie vo fontáne.
„Bola to drina, ale zažili sme to, čo v inej časti Európy nezažiješ,“ dodal na záver Peter Maretta.
