Dlhý úzky výbežok do mora v najzápadnejšej časti Španielska je Mys Finisterre. Toto miesto bolo až do stredoveku považované za koniec sveta. Celé severozápadné pobrežie vrátane tohto mysu dostalo meno Costa da Morte - Pobrežie smrti, pretože pri skalnatom pobreží sa kedysi potopilo veľa lodí a utopilo veľa námorníkov a rybárov.
Cestou na Koniec sveta obvykle idú tí, ktorí už niektorú z Camino de Santiago prešli, a majú ešte dosť síl alebo času, prípadne oboje. Išiel som aj ja. Dĺžka trasy je 90 kilometrov, cestou sú tri ubytovne obecné a jedna, ktorú spravuje Galicíjské združenie priateľov ciest do Santiaga.
Santiago de Compostela - Negreira
Streda 10. októbra 2012. Vyrážame ešte za tmy, aby sme stihli vyskúšať raňajky v luxusnom hoteli Hospital de los Reyes Catolicos. Platí tu tradícia, že prvým desiatim pútnikom, ktorí sa preukážu Compostelou z posledných troch dní, poskytne raňajky, obed či večeru zdarma. Nie sme prví, už čakajú traja Nemci a štvrtý práve prichádza, za ním ešte dvaja Francúzi.
Hodinu za Santiagom začína pršať, čo je pre Galíciu typické. Rýchlo robíme igelitovú úpravu nôh a topánok. Krajinu ani veľmi nevnímame, dedinky okolo sú ako vyľudnené, sem tam sa na lúkách pasú ovce i kravy. Posledných sedem kilometrov pred mestečkom Negreira je z dažďa lejak a veľmi fúka. Stúpame na vrchol kopca Alto Mar de Ovelasa a potom schádzame k rieke Rio Tambre so starým rímskym mostom Ponte Maceira. Konečne zasa poriadna rieka.
V ubytovni za mestom Nagreira sa mi prvýkrát ujde miesto na neposchodovej posteli. Všetci sú premočení a suší sa všade, kde sa len dá. Dostávam nový Credencial určený len pre túto trasu. Postupne do noci prichádzajú ďalší totálne premočení. Pre posledných už niet miesta.
Negreira - Olveiroa
Štvrtok 11. októbra 2012. Pršať do rána neprestalo. Ráno sa snažím dosušiť topánky fénom, ktorý je v kúpelni. Nohavice sú ešte mokré, no dávam ich na seba a odchádzame. Na trase je podstatne viacej putujúcich ako včera. Pri zastavení stretávame aj päťdesiatničku Nemku. Je sama, ale hovorí, že tu má aj syna, ktorý prežíva Camino story - zaľúbil sa do krásnej mladej Talianky a využíva každú chvíľu na to, aby boli spolu. Mama ho nasleduje v diskrétnej vzdialenosti. Predbiehame aj dvoch známych starých pánov z Chicaga, ktorých sme stretli v kláštore Herbón. Tretí vozí ich manželky, ktoré prišli za nimi do Santiaga a zabezpečuje primerané ubytovanie.
Posledné kilometre do Olveiory už neprší. V ubytovni sme medzi prvými. Môžeme si vybrať, kde budeme spať. Po prezlečení a sprche kúrime do krbu a okolo sušíme.
Olveiroa – Finisterre
Piatok 12. októbra 2012. Ráno nám Mano zlepšil náladu, keď povedal, že podľa predpovede bude pekne. Potešilo. Prvé kilometre budú len lesné a poľné cesty, potom aj asfaltové.
Radosť chodiť. Po hodine už slnko príjemne hreje. To už nie je obyčajná chôdza, ale poézia v krokoch. Je to najkrajšia etapa celého tohtoročného putovania. Nielen preto, že je podľa môjho plánu posledná, a že je nádherné bezveterné slnečné počasie, ale hlavne preto, že sa kráča krásnymi cestami i lesmi.
Prichádzam k rázcestiu Hospital, kde sa značky rozdvojujú. Jedna vedie do Finisterre, to je môj cieľ, druhá do Muxie, kde chce Mano i Stanley ešte zajtra navyše zájsť. Tiež ma presviedčajú, aby som tam išiel, je to údajne krásne mesto na pobreží. Kolegov čakám pri veľkej kaplnke uprostred lesa, okolo sú lavičky a stoly, tiež prameň pitnej vody.
Z kopca Alto do Cruziero už vidno Atlantický oceán. Tu mi Španiel Mano ukazuje vzdialený Mys Finisterre. K nemu treba prejsť ešte asi 17 kilometrov.
Najprv schádzame do mesta Cee s veľkou morskou zátokou Ria de Corcubión a okolo zátoky k pamiatkovo chránenému mestečku Corcubión. Tam si chceme v supermarkete nakúpiť niečo na obed, no nielen ten obchod, ale všetky sú zatvorené. Je vraj štátny i kresťanský sviatok, čo Manovi pripomenuli domáci. Štátny preto, lebo práve 12. októbra v roku 1492 Krištof Kolumbus objavil Ameriku. Ten deň je zároveň kresťanským sviatkom Panny Márie na stĺpe, ktorá je umiestnená v Bazilike Nuestra Seňora del Pilar v meste Zaragóza.
Za mestečkom nás čaká ďalšie strmé stúpanie a potom klesanie až k pláži Playa de Langosteira pred mestom Finisterra, kde sa môžu veľmi otužilí v spoločnosti množstva čajok aj okúpať. No až tak otužilý nie je nikto z nás. Tu už kráčam posledný, začína ma pobolievať koleno a do Finisterre vstupujem krívajúc. V ubytovni je rad. Druhý je Mano, štvrtý Stanley, ja sa zaraďujem až na ôsme miesto a za mnou prichádzajú ďalší. Pútnici, ktorí majú Compostelu zo Santiaga, tu dostávajú aj potvrdenie o tom, že došli aj na Koniec sveta.
Stanley je predposledný, ktorý dostáva aj lôžko. Ja ho dostávam až na príhovor Mana, ktorý španielsky čosi vysvetľuje tej pani, ktorá to má na starosti. Izby sú plné a Mano má spať údajne v izbe na poschodí. Po hygiene a bez batohov odchádzame ešte viac na západ, až k majáku na Mys Finisterre. Cestou sa zastavujeme pri známom kostole Iglesia De Santa Maria das Areas, kde je uložená veľmi uctievaná drevená soška Ježiša Krista - Santo Cristo de Fisterra, ktorá sa našla v 14. storočí na brehu mora vo Finisterre. Bolo to vtedy najzápadnejšie miesto, kde našli zobrazenie Krista.
Na konci sveta
Koleno čoraz viac bolí a ja čoraz viac krívam. Pomaly prechádzame okolo sochy pútnika zápasiaceho s vetrom, míňame kríž a potom konečne stojíme pri pätníku s označením 0,00 km, čo je koniec cesty na Koniec sveta. Potom je už len 17 metrov vysoký maják z roku 1853 s múzeom. Jeho svetlo je vidno do vzdialenosti 57 kilometrov. Za ním sa breh zbieha do mora.
V stredoveku tu pútnici pri západe slnka rituálne spaľovali časť svojho odevu. Predtým sa však museli okúpať v mori. Tento rituál pútnikovi sľuboval, že sa na druhý deň zobudí ako iný, nový a lepší človek. Dodnes táto tradícia pokračuje, hlavne ju praktizujú mladí ľudia. No kúpanie tu pod majákom je veľmi nebezpečné. Dvaja mladí Poliaci sa nedávno z mora nevrátili.
Dnes je nás tu viac ako sto. Posedávame na skalách a čakáme na západ slnka. Len zriedkavo je tu vraj tak pekný večer. Dočkali sme sa. Nastáva pohyb slnka a divákov. Slnko zapadá dolu ďaleko za obzor oceánu, akoby do temnej diery na konci sveta. Diváci zo skál vstávajú. Zaznieva potlesk na otvorenej scéne. Standing ovation za prekrásne divadlo tohto sveta. Standing ovation pre toho, ktorý to všetko riadi. Vďaka Ti, Bože.
Do ubytovne ideme až po polnoci. Tu zisťujem, že Mano sa v prospech mňa vzdal jemu pridelenej postele. O poschodie vyššie pri schodisku vyťahuje zo spodku svojho obrovského batoha stan s gumenou podložkou na spanie. Bože, vláčil to všetko tak dlho len kvôli tejto jedinej noci? Muchas gracias.
Bodka
Toto je koniec môjho putovania. Nakoniec som sa ešte dal prehovoriť a išiel aj do Muxie. Možno si niekto položí otázku: Prečo sa putuje? Niektorí hovoria o dobrodružstve, iní o ceste za poznaním prírody, kultúry a umenia. Pre mnohých je to cesta viery a stretávanie sa s niečím, čo je nad ľudské zmysly. Dôvodom je tiež hľadanie a poznanie seba samého. Pre niekoho môže byť skúškou vôle a fyzických síl.
No v skutočnosti je to výzva duševná a duchovná, ako život sám, byť na všetko pripravený. Putovanie je ako cesta životom. Vieme, kedy a ako sa začína, no nikto nevie, kde, kedy a ako skončí. Aj tu platí, že v živote nie je až tak dôležité, kde dôjdeme, ale cesta, ktorou kráčame. Že človek sa tvárni počas cesty a nie v cieli.
Putovanie je tiež o poznaní, porozumení, pochopení, priateľstve a pomoci. Je to je poznanie seba i druhých, poznanie bolesti hladu a smädu. Putovanie je i o poznaní tepla, chladu, dažďa i vetra. Je to o porozumení vlastného tela i duše, i o porozumení druhých.
Pri putovaní človek vie, čo je to živorenie, i ako je dôležité sa podeliť. Putovanie je aj o pochopení, že šťastie je mať strechu nad hlavou, útulok i vlastný domov, kde ťa niekto čaká, a možno sa aj za tvoj šťastný návrat modlí. Putovanie - to sú aj prekvapenia z náhodných stretnutí , zvláštnych náhod či malých zázrakov. Tiež ide o prekvapenia pri zistení, čo človek dokáže, keď chce a musí.
Putovanie je aj o priateľstve a pochopení druhých. Putovanie je aj zistenie, že sám si v živote nevystačíš, že pomoc dostávaš, a sám ju máš dávať. Že pohľad na svet môže byť aj iný, ako ten tvoj.
pp
Autor: Pavol Papp
