Vďaka svojej zábudlivosti tento pocit mávam veľmi často. Veľakrát sa však, chvalabohu, stane, že danú vec, osobu nájdem. No sú veci, ktoré keď stratíme, už niet cesty späť. Stane sa, že ich niekto alebo niečo nahradí, no už to nikdy nebude to pravé orechové. Nikdy sa nevrátia. Nad jednou takou nenávratnou vecou sa chcem s vami zamyslieť.
Keď som bol dieťa, bolo okolo mňa viac podstatných vecí a viac ma aj bolelo, keď som niečo stratil. Pamätám sa, ako som si zabudol svojho prvého vajpra s modrou metalízou a bielymi pásikmi na pieskovisku u susedky. Už som ho nikdy nevidel. Bolo mi ho tak ľúto. A ľúto mi je aj teraz. Nie však za hračkou, ale za tým, že ľudia stratili súdnosť.
Slovo hanba mi je dobre známe. Keď som párkrát v škole povedal totálnu hlúposť, keď som si zmýlil meno dievčaťa, keď som namieril do spŕch opačného pohlavia. Hanbieval som sa i na koberčeku v riaditeľni základnej školy, kde som musel kalich trpkosti značky najhorší piť až do dna. Červené líca už, vďakabohu, vymenil úsmev.
Ako som spomínal na začiatku, keď sa niečo vytratí, selektujeme to čo najpríbuznejším slovom. Preto sa dnes už so slovom hanba stretnete len sporadicky. V slovníku dnešného homo sapiens modernicusa nájdeme pod pojmom hanba skôr výraz normálne. Lebo nám už nič nevadí, nič nie je tabu, všetko je v poriadku, ba dokonca, ako spieva Elán, všetko je dovolené a máme po probléme, že?
Nehanbíme sa pred nikým. Pred kolegami, pred priateľmi, pred Bohom ba ani pred deťmi. Veď sme moderní ľudia, ohanbovanie sa nenosí. Nechceme a ani sa nevieme hanbiť. Stačí zmazať jedno písmeno a sme vo svojom živle. Vieme len kryť svoju slabosť tým, že ten a ten je taký a taký a robí omnoho horšie veci. Veď kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameň, že? Haniť, to by sme vedeli, to je jednoduchšie.
Minule na prednáške profesor vymenoval ľudí, ktorí viackrát vynechali prednášku. To nemal robiť. Vlna nevôle ho zavalila ako Haiti a nebolo cesty späť. Boli to známe tváre, ktoré sa však, popravde, málokedy na prednáške ukázali. Ja som tam taktiež trikrát nebol. Bol som za profesorom a povedal som mu, nech dá úlohu naviac aj mne.
Chcem povedať len toľko, že by sme sa nemali hanbiť za hanbu, ktorú prežijeme, urobíme. Hanbiť by sme sa mali za to, že si to nechceme priznať. Ak sa nám to podarí, bude to skvelé.
