Dáme si niečo ľahšie, pre dámy asi moc nevoňavé, skôr tlakdvíhajúce. Tak mi to, žienky, prepáčte, no reč bude o hokeji, lebo len nedávno sa skončili majstrovstvá sveta.
Boli to pre mňa majstrovstvá špecifické, lebo som ich strávil desiatky kilometrov od domova. A aj keď som bol v hlavnom meste, davová psychóza na mňa nezapôsobila a ja som nezavítal pod veľko-plošnú obrazovku. No klamal by som, ak by som povedal, že som vynechal chladené pivko pri pozeraní našich borcov v krčmičke.
No práve toto pozeranie zo známymi i neznámymi v krčme ma vedelo niekedy vyviesť z miery. Toľko trénerov a nádejných hokejistov, ktorých tam vtedy bolo naozaj požehnane, som v živote nevidel. A tie ich „zmysluplné“ komentáre striedajúce len zámena a vulgárne podstatné mená, za tie by sa nemusel hanbiť ani väzeň. Toto fakt nepotrebujem. A preto som si najdôležitejšie zápasy pozrel v pohodlí svojej izby.
Mrzí ma, že sme nepostúpili do semifinále. Je to neúspech. Mali sme na to, aj keď nad nami visel Damoklov meč. Proti USA sme odohrali najlepší zápas a právom postúpili. Dva smolné zápasy s domácimi nás stáli medailu a tak sa hráči zo zvesenými hlavami a slzami pobrali domov.
Nemožno im však nič vyt-knúť. Bojovali, dreli, čo to šlo. Kvalitatívne sa tímom ako Rusko či USA nemôžeme rovnať, ale keď do hry, a nielen tam zapojíme srdce, všetko sa dá.
Mrzí ma tiež, ako dopadla naša dlhoročná stálica. Bývalý hráč Los Angeles, Floridy či kapitán Astany musel zvyšok šampionátu sledovať len v roli diváka. Klobúk dole pred ním, my v štyridsiatke dosiahneme niečo podobné len veľmi ťažko.
Keď som Jožka spomenul, tak jeho náhradník, mladý Daňo ukázal, že sa nebojí, a že je mu úplne, ale úplne ukradnuté, čo má na drese napísané jeho spoluhráč. Keď s Rusmi vzal dvakrát po sebe puk Kovalčukovi, zasmial som sa. Záborského góly, Sekerov prehľad a Radivojevičovo srdce boli jasným signálom budúcnosti.
Vďaka nim, hokejistom i všetkým, ktorí našu krajinku reprezentujú na medzinárodných fórach takého rangu, som hrdým Slovákom. Už teraz sa teším na to, ako o rok budem jačať pri každom góle a chytať sa za hlavu pri puku v našej sieti. Všetci dúfame, že Nad Tatrou sa blýska bude v Minsku znieť viackrát, ako tomu bolo tento rok v Škandinávii.
