DOLNÝ KUBÍN. Všetci tam boli, iba ona nie. Sen navštíviť krajinu tisícich jazier sa Emílii Jurčíkovej z Dolného Kubína napokon splnil. Že zároveň povzbudila našich hokejistov na majstrovstvách sveta, bolo čerešničkou na torte. Takisto bývanie v jednom hoteli s fínskou reprezentáciou. Apropo, muži a ženy sa v ňom saunovali oddelene.
Veľa šancí, málo šťastia
Prvá májová sobota večer, Hartwall areena, Helsinky. Súboj medzi Fínskom a Slovenskom naživo sleduje 12-tisíc divákov. Medzi nimi aj stovka Slovákov. „Boli sme roztrúsení po celej aréne,“ hovorí Emília. „Naša skupina sedela šikmo oproti slovenskej striedačke. Chlapci nás určite videli. Keď Fíni na chvíľu prestali povzbudzovať, tak sme začali my. Kolegyňa, ktorá zápas pozerala v televízii, povedala, že nás bolo počuť.“
Slovensko napokon prehráva 0:2. „Naši mali veľa šancí, no nemali dosť šťastia. Keď sme vychádzali z arény, Fíni nám podávali ruky a priam sa ospravedlňovali za to, že sme prehrali. Chceli si s nami vymeniť fanúšikovské suveníry, čo sme radi urobili.“
Dolnokubínčanke na zápase chýbala slovenská hudba a komentár. „Atmosféra bola výnimočná, no vďaka komentátorovi má človek predsa len lepší prehľad o dianí na ľade.“
A ešte jeden praktický postreh: „Pivo sa môže piť len v bufetoch pred halou. Pri vstupe do haly nás prešacovali, skontrolovali aj príručné kabelky a taštičky. Dnu sa podávalo už iba nealko a rôzne gofry.“
Emília Jurčíková (v strede) počas zápasu Slovenska s Fínskom.
Konečne
Emília odmladi rada cestuje. Vysnívané severské štáty ju doslova obchádzali.
„S manželom som prešla na bicykli celé Alpy. O rok sme mali naplánovanú Škandináviu, no klub, ktorý zájazd organizoval, ho zrušil. Syn po maturite odišiel do Fínska na brigádu. Neskôr na pracovnú cestu zobral manžela. Keď mi tri týždne pred majstrovstvami zavolala známa, či chcem ísť na víkend do Helsínk, neváhala som.“
Vďačný personál
Fínska metropola Emíliu nadchla. Architektúra, jazerá priamo v meste, fungujúce fontány, katedrály i chrámy, jedlo a najmä ľudia.
„Rečová bariéra nie je výrazná, po anglicky sa dá pekne dohovoriť. Ich reč je na počúvanie zvláštna, ako vodopád. Očakávala som, že budú chladní, no pôsobili veľmi príjemne. Personál v reštauráciách je milý, úctivý, usmievavý a vďačný. Zrejme aj preto nám všade a všetko veľmi chutilo. Sobie mäso, zemiakové pyré s mrkvou aj zelenina. Po návrate som bola v jednej dolnokubínskej reštaurácii. Pýtali sme si víno. Modrá frankovka, povedal čašník. A ešte aké nám môžete ponúknuť? – pýtame sa. Modrú frankovku, odpovedal chladne. No beriem to s nadhľadom. Vyspelá krajina a iné sociálne istoty majú určite vplyv na život.“
Vysnívaná zem
Návštevníkom Fínska Emília odporúča zobrať si slušné vreckové. „Priemerná mzda vo Fínsku je okolo tritisíc eur. Keď sveter stojí 70, nie je to veľká položka. Pre nás je tam draho. Voda s ľadom je všade zdarma, no jedno bacardi na diskotéke stojí osem eur.“
Keďže sa pozitívna energia kúpiť nedala, Emília si priniesla na pamiatku magnetku na chladničku, fínsku čokoládu a cukríky.
„Keby som bola o niekoľko rokov mladšia a nemala by som na Slovensku rodinu, určite je to jedna z krajín, v ktorej by som chcela žiť. Páči sa mi príroda, systém, jednoducho všetko.“
