A tak to má byť, lebo čo je lepšie, ako pracovať tam, kde nás to baví, kde nám to sedí, keď je nám práca hobby?
Život človeka plynie šialene rýchlo. Od plienok a cumlíka už ubehlo veľa času. Mladosť pochabosť sa už pomaly prehupla do druhej polovice a začína hľadať svoj vlastný plán. Zatiaľ bezúspešne.
My študenti sa naháňame za tromi písmenami ako blázni. Bezhlavo, prudko, bez okolkov. Kedysi vysoká škola a titul znamenali veľa, teraz sú už samozrejmosťou či nutným zlom. Je to len papier, potvrdenie. Nie nadarmo sa hovorí, že vysokú školu na Slovensku vychodí každý, kto dokáže nastúpiť na električku.
„Tri písmená“ však ešte neznamenajú výhru. Potom je to už na nás. Musíme makať, hlavne na sebe. Musíme sa obzerať po eventuálnych možnostiach. Treba si klásť ciele, ktoré sú pre nás reálne splniteľné.
Napadlo mi však, či práve toto posúvanie sa spoločenským rebríčkom nemá za následok našu bezchrbtovosť. Konkurencia, tá zdravá samozrejme, určite nikdy nie je na škodu. No ak sa to zmení na preteky, je to zväčša rébus, ktorý už nedokážeme vyriešiť. Koleso egoizmu sa naplno roztočí a nám sa len veľmi ťažko podarí uniknúť mu.
A keď daný cieľ splníme a oblečieme sa do slušivého talára a vypočujeme si hymnu, čo sa zmení? Pár údajov v matrike, pár uznanlivých potľapkaní. Nič viac. Preteky sú síce na konci a my sme v poli víťazov, no ani z časti nemáme vyhrané. Musíme na sebe pracovať i naďalej, nesmieme zaspať na vavrínoch. Treba ísť ďalej...
...až kým sa nedostaneme pred ďalšiu úlohu, ktorú už nevyrieši žiaden z ľudí. Príde deň D. Deň, keď ostaneme vyzlečení donaha. Vec, ktorá sa pomaly, ale isto v prúde života blížila, nastala. Posledný súd nám nedovolí vziať si nič z toho, čo sme nahonobili počas pozemskej púte. Majetok, priatelia (ak nejakí zostali popri karierizme) i titul zostanú zabudnuté. Nezazlievam to, že študujeme a vzdelávame sa, vadí mi len to, akým spôsobom to robíme. Lebo veľa ľudom to ubližuje a nám to je, de facto, úplne jedno.
