Od jej rozdelenia pred dvadsiatimi rokmi sme doteraz neprestali našich západných susedov nazývať bratmi. Na známe „kto neskáče, nie je Čech“ sa nejeden z nás prichytí pri poskakovaní. Najväčší milovníci piva spomedzi Slovanov sú jedinými Európanmi, s ktorými si rozumieme bez angličtiny, nemčiny alebo posunkovej reči s krycím názvom rukami-nohami.
Prečo sa teda dokázalo za dvadsať rokov toho toľko zmeniť? Malé Slovenčatá ešte Čechom vďaka ich dabingu rozumejú. Mladí Čechúri však pozerajú na vás takmer ako Slováci na Maďarov. Ešteže s láskou to nie je také komplikované ako s jazykom. Alebo je?
Na jednej strane je odpoveď úplne prostá – s láskou je to jednoduché. Na národnosti nezáleží. Môžete sa ľúbiť až za hrob, bývať spolu, pokiaľ po tom túžite, robiť so svojím životom, čo sa vám zachce, a nič vám nebráni. Až kým nepadne rozhodnutie - zosobášme sa.
Okrem vyberania miesta, v našom prípade štátu, kde sa mladí vezmú, máte asi tak milión iných vybavovačiek. Koláče, družičky, príhovory, šaty, ubytovanie pre Čechov, topánky pre nevestu s nadmernou veľkosťou, vymyslieť neviemkoľkochodové menu a tiež to, kde usadíte všetkých svojich hostí, najmä tých najotravnejších členov vašej rodiny. Z toho všetkého vás môže poraziť a jediné, čo vám ostane, sú účtenky za poháre, kvety, minerálku či arašidy a hlava plná starostí. Vráťme sa však pekne k našim susedským vzťahom.
Predstavte si situáciu. Prídete ako šťastný zamilovaný párik na matriku a oznámite im tú radostnú správu, že sa chcete vziať. Teta, svedomito pracujúca úradníčka, samozrejme, neskrýva svoju falšovanú radosť a pustí sa do práce. Na jej tvári sa objaví tentokrát skutočný úsmev, keď príde na to, že váš snúbenec alebo snúbenica nie je rovnakej národnosti. Vypýta si od vás šesťdesiatšesť eur a dodá k tomu:
„Najradšej máme takých svadbychtivých turistov, ktorí sú obaja zahraniční. Z ich svadby máme až stosedemdesiat eur.“ A to zďaleka nie je všetko. Rovnakú správu oznámite na matrike v republike svojho zahraničného partnera, kde musíte zaplatiť päťsto českých korún za papier, ktorý potvrdzuje jeho právnu spôsobilosť.
Dalo by sa povedať, že musíte platiť už aj za to, že ste sa zamilovali a rozhodli prežiť svoj život s niekým z inej krajiny. Dokonca z krajiny, s ktorou sme ešte nedávno boli jedno. Rozmýšľam už len nad tým, koľko by ste zaplatili v prípade, že si chcete zobrať napríklad Austrálčana alebo Eskimáka. Keby ste sa to pokúsili zistiť, dajte mi vedieť.
Na organizovaní česko-slovenskej svadby ma zarazila ešte jedna vec. Na jednej fare vám povedia, že polroka dopredu je už neskoro a o pár stoviek kilometrov za hranicami Slovenska vám potrebné papiere nedajú skôr ako tri mesiace pred vaším veľkým dňom. Doteraz som si myslela, že medzi nami a Čechmi nie sú až také rozdiely, zdá sa však, že rada starších si myslí niečo iné.
Autor: Renáta Gašperová
