Nie vždy je to riešenie dobré a správne a nie vždy je nám po vôli. Skôr naopak, ideme si proti srsti, bolí to. Niečo podobné postretlo i mňa. Bolo to kruté, ale nebanujem, lebo som to urobiť musel.
„Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.“ Staré známe, možno trochu ošarpané, no stále aktuálne. Dlho som sa toho držal. A nepredpokladal som, že to poruším. Tobôž nie, keď sa s milovaným človekom hádate už aj o pohár vody. Vtedy niečo nie je v poriadku. Opak bol pravdou.
Jeden druhému sme si začali liezť na nervy. Snažila sa zachrániť a utlmiť stereotyp, ktorý nás rozhádal, no nešlo to. Akoby toho nebolo málo, urobil som jedno z rozhodnutí, ktoré malo byť pre oboch tým správnym. Nebolo. Malo to katastrofické následky. A tak sa cesty dvoch, donedávna vášnivo zaľúbených, rozplynuli ako látka pod nátlakom kyseliny.
Vykričali sme sa. Povedali si nepeknosti, počastovali sa tvrdými slovami a vyjadreniami. Poplakali si. Poprechádzali sa, pospomínali. V hlave nám vírilo kvantum myšlienok, no mne hlavne tá jedna. Som rozhodný človek, no toto rozhodnutie som v hlave hodnotil veľmi dlho. Bál som sa učiniť ho, bolo to ťažké. Obzvlášť keď moje posledné rozhodnutie skončilo tak mizerne. Nakoniec som prekonal strach a bôľ a urobil to.
Bolo to náročné. Keď ste s človekom viac ako rok, ste zvyknutí, že spolu robíte takmer všetko. Spoločné plány, obedy, zábavky. Aj učenie šlo vtedy odruky. A zrazu to bolo fuč. Veľmi som s tým bojoval. Na jednej strane krásne spomienky a zážitky, na druhej strane skutok, ktorý vykonala, veci, ktoré povedala či napísala. Negatívne argumenty dlho prehlušovali zažité pozitíva.
Takmer dvojmesačné odlúčenie a vypadnutie z kolotoča hádok a cyklizmu ma prebralo. Bolo to ako živá voda. Veľa vecí som pochopil. Moje oči potrelo čosi blahodarné a ja som zistil, čo sa deje. Zmúdrel som, zosilnel a opätovne sa rozhodol.
Nevinná cesta v autobuse sa zmenila v zlomový okamih. Pozbieral som zvyšky odvahy a pobozkal som ju. Povedal jej, že mi chýba, a že s ňou chcem byť. Pomedzi slzy som sa snažil vysvetliť, čo sa vo mne dialo a deje. Nechcela to vedieť, chcela vedieť len jednu vec. Áno, aj ja teba. Nikdy som neprestal.
Strach je silný demotivátor, ktorý sa nás snaží odz-brojiť. Nenechajme sa. Urobte ten krok. Ja ho neľutujem, aj keď ma stál veľa síl a sĺz. Cenou za ich stratu mi bolo pochopenie a prinavrátenie strateného zmyslu života. Lebo kým človek nestratí to, čo mal, nezistí jeho skutočnú hodnotu. Už viem, čo pre mňa znamená, a preto ju nikdy nechcem stratiť.
