Zmenilo sa nám štátne zriadenie, aj keď to možno nebadať. Aj my, ľudia, sme sa zmenili. Rapídne. A zmenila sa aj kultúra nášho žitia. Symbióza s jedným človekom nám akosi nevonia a tak skúšame novými vecami zakryť to, čo sa už nenosí.
Nezazlievam experimentovanie, práve naopak. Aj exoticky znejúce jedlo či adrenalínový zážitok môžu byť úžasné. Odhováranie okolím je niekedy na mieste, no i tak ideme do toho a výsledok je skvelý. No sú isté medze, ktoré by sme prekračovať nemali. Ak máme chuť na experimentovanie, zostaňme pri jedle či športe. Nezahrávajme sa s cudzími citmi a náladami, lebo to môže skončiť zle.
O láske a vzťahoch toho veľa neviem, no učím sa. Som síce sopliak, ale myslím si, že najzákladnejšou vecou priateľstva a následnej lásky je komunikácia, ktorá sa v dnešnej dobe nenosí. Máločo sa rieši komunikačným kanálom. Slová ubudli, do popredia sa tlačí posteľná kultúra. No ak to prestane klapať aj tam, už nám nič nebráni, aby sme zavítali do iného košiara. Nehľadiac na to, že za sebou nechávame slzy či mŕtvoly.
Niekto odoláva úspešne, niekto menej. Obdivujem tých, ktorí to dokážu. Je reálna šanca, že sa to bude týkať i mňa, že sa to týka mojich priateľov. A nezazlievam im to. Je to normálne. Zazlieval by som im len to, ak by tomu podľahli, respektíve s tým vôbec nebojovali. To je zbabelosť a tá sa neodpúšťa.
Manželstvo. Toto slovo sa už tiež nenosí. „Načo mi treba papier, veď vieš, že ťa ľúbim,“ alebo „nechcem sa viazať“. Príklady ako uliate. Nie sú vystrihnuté z telenoviel, sú to naše slová. Sami si chceme byť strojcami šťastia, čo je pekné, ale míňajúce účinok.
Najviac na naše rozmary doplácajú nevinní. Tí, ktorých sme kedysi milovali a sľúbili im „až kým nás smrť nerozdelí“. A zrazu nás rozdelí jedna malá hádka, jedna nová známosť, jedna vidina kariéry. Nehovoriac o tých, ktorým sme z lásky dali život. Tí sa potom márne pýtajú, kde je mamina, kde je tatino.
Napadá mi, čo človeka na sklonku životnej púte teší. Keď už naňho kariéra dávno zabudne, keď peniaze sú mu tak možno na plienky a keď už nemá žiadnych blízkych, lebo tých, ktorých za sebou nechal, by ho najradšej už nevideli. Čo potom? Azda len to, že sa nebál zariskovať a vyšliapať si vlastnú cestu života. No hlavne sa neobzerať dozadu, na spúšť, ktorú za sebou nechal, aby ho to nerozhodilo v ďalšom experimentovaní.
