Odštartovala to správa, čo všetko sa môže stať, ak si po úraze nestihnete pribaliť na pohotovosť kartičku poistenca. Petrovi z Martina, ktorému sa stal úraz pri rúbaní dreva, lekár povedal, že musí ísť na vyšetrenie do očnej ambulancie, ale nech tam ani nejde, keďže nemá so sebou kartičku. Ráno ho našli doma mŕtveho. Zomrel na silné krvácanie do mozgu.
Môžeme si povedať, že sa nás to netýka. Ale po medializovaní tohto príbehu zasiahla kartičková byrokracia aj kolegyňu. Bola s trojročným synom na pohotovosti. Mal hlbokú reznú ranu, preseknutú šľachu, krvácal. Museli čakať, kým jej manžel donesie doklady. Mimochodom, za dieťa platí poistenie štát.
Potom som do redakcie dostala list od čitateľa, ktorý sa nevie dovolať spravodlivosti. Píše, že mlčaním a strachom zo súdnej moci, ktorá si prisvojila rozhodovanie nad osudmi spochybňujúc samotné právo, prispievame aj sami k stavu bezprávia na Slovensku.
Súdy by mali byť nezávislé a spravodlivé. A polícia tiež. Ale ako môžeme veriť v akúkoľvek spravodlivosť, keď sa dozvieme, že poradca ministra vnútra, bývalý policajný viceprezident, si tyká s jedným z údajných šéfov bratislavského podsvetia. Telefonicky si dohadovali stretnutie, lebo ten z podsvetia sa cítil byť ohrozený políciou.
No a tretia negatívna správa, ktorá ma minulý týždeň rozladila, je o chudobe. Na dávky v hmotnej núdzi je odkázaných približne 350-tisíc ľudí. Bude lepšie, verme, štát opäť dokázal, že peniaze má. Slávnostne pokrstil dve malé dopravné lietadlá v hodnote 9,8 milióna eur. Minister obrany povedal, že lietadlá sú začiatkom lepšej budúcnosti. Ich kúpou vraj len naplnil požiadavky vzdušných síl armády.
Radosť žiť na tomto Slovensku. A ešte väčšia zomrieť.
Sľubujem, že celý budúci týždeň budem hľadať iba pozitívne informácie.
