Ústretovosť ľudí nie je zlá, no podstatne nižšia ako v Portugalsku. A menej sú aj znečistené lesy. Psy už po putujúcich tak neštekajú, už si zvykli na ich množstvo. Nie sú sprostí, veď by prišli o hlasivky, keby po každom brechali.
Sme na území Galície. Má bohatú históriu, v krajine špecifické postavenie i vlastný jazyk. Od tretieho storočia bola rímskou provinciu menom Gallaecia, neskôr súčasťou rôznych kráľovstiev a dvakrát aj samostatným štátom. Práve v Galícii leží najsevernejší a najzápadnejší bod Španielska, nazývaný Finisterre (galicíjsky Fisterra, latinský Finis Terae), v preklade Koniec sveta. Až po stredovek bol považovaný za koniec sveta. Toto krásne hornaté a skalnaté územie je najdaždivejším v krajine, má výbornú sieť poľných ciest ideálnych pre horské bicykle. Aj preto putuje Galíciou do Santiaga veľa cyklistov.
Pútnická lesná trasa vhodná aj pre cyklistov.
Typické pre Galíciu sú jedlá Pulpo a Calamares - pečené chobotnice v pikantnej omáčke, stavby Horréos - malé hospodárske budovy na sušenie a skladovanie obilia, najmä kukurice, kamenné kríže cruceiros - osadené z oboch strán sochou, gajdy so špecifickým tvarom a zvukom, výborné vína Albariňo a Ribeiro.
Verím, že kríza je preč
Porriňo – Redondela – Pontevedra. Piatok 5. októbra 2012. Ráno sa na moje prekvapenie Kórejčan Stanley rozhodol pokračovať. Zaťal zuby a išiel, rovnako ako ja nedávno pri bolesti päty.
Radi by sme došli aspoň 15 kilometrov do Redondely, a ak to Stanley zvládne, tak aj ďalších 18 do Pontevedra. Čaká nás krásny deň, vedľajšie a lesné cesty v kopcovitom teréne. Verím, že ja mám už svoje krízy za sebou. Nebolí ma nič, chytám akoby druhý dych, no obe kolená mám preventívne spevnené elastickým návlekom.
Po pár kilometroch roviny nás čaká prudké stúpanie z nadmorskej výšky 30 metrov do výšky 235 na Monte Cornédo a potom zasa klesanie do 20 metrov nad morom.
Pontevedra. Starý pútnický most Ponte de Burgo, cez ktorý ide pešia trasa do Santiaga. Všimnite si na ňom mušle - symbol putovania.
Redendola je mesto s 30-tisíc obyvateľmi. Dostalo prívlastok mesto mostov, najmä pre dva staré železničné viadukty vedúce cez mesto. Jeden smeruje do Madridu a druhý do Pontevedre. Mesto sa preslávilo rôznymi festivalmi a slávnosťami, vrátane medzinárodného festivalu animovaných filmov, bábkarského festivalu, folkového i slávnosti jari.
Pred krásnou pútnickou ubytovňou v dome zo 16. storočia v centre mesta si Stanley previazal a premastil členok. Opuch je už menší, a vraj aj bolí menej. Skonzumovali sme nakúpenú stravu a ideme ďalej - do Pontevedre vzdialeného 18 kilometrov.
Ponte Sampaio. Stredoveký starý rímsky most Ponte Sampaio.
Smrtiaci uzol Napoleona
Mesto opúšťame frekventovanou cestou, z ktorej je krásny výhľad na morský záliv. Medzi dedinkou Arcade a starým mestečkom Ponte Sampaio je starý rímsky most Ponte Sampaio cez rieku Rio Verdugo, ktorá vteká do zálivu Ria de Vigo.
Miesto je známe tým, že tu Španieli v spolupráci s Portugalčanmi a Angličanmi v roku 1809 porazili francúzske napoleónské vojsko v jednej z partizánskych bitiek o nezávislosť Španielska. Vtedy, po napadnutí Portugalska, si chcel Napoleon podmaniť aj Španielsko a dosadiť na kráľovský trón staršieho brata Jozefa. Napoleon neskôr označil vojnu v Španielsku za hlavnú príčinu svojej životnej porážky, o čom v pamätiach píše: „Táto nešťastná vojna ma zničila. Všetky moje katastrofy sú naviazané na tento smrtiaci uzol“.
Rozčúlený papagáj
Za mostom sa obzerám k balkónu domu, sedí tam zeleno-pomarančový papagáj. Mlčal, no keď som na neho zaostril fotoaparátom, začal niečo rozčúlene rečniť, ba skôr kričať. Určite to neboli slová, ktoré by som ako hosť čakal, napríklad hola peregrino či buenos dias amigo. Skôr nejaké nadávky, ktoré ani v slovníku nenájdem.
V predmestí veľkého mesta Pontevedra objavujem zaujímavý kríž odetý pútnicky - v pútnickom plášti, s mušľami i kapsou, palicou a klobúkom. Dole je znázornený v mušli Sv. Jakub. Na zadnej strane kríža je znázornené Panna Mária s malým Ježiškom ako pútnička.
Pútnici z cestovnej kancelárie
V Pontevedre nás čaká dlhšia cesta k ubytovni pri železničnej stanici. Do centra Pontevedra pôjdeme ráno.
Pontevedra. Ubytovňapri železničnej stanici.
V ubytovni sú pred nami traja pútnici, za nami prichádzajú ďalší, zväčša cyklisti, ktorí majú nocľah rezervovaný. To sa však v ubytovniach nemá robiť. Podľa príručiek majú v obecných ubytovniach prednosť vždy peší putujúci. Ubytovňa má 56 miest, ja som práve päťdesiatyšiesty.
Stanleymu sa miesto neušlo. Prepúšťam mu svoje, kvôli členku a rebríkovo dlhej postave. Presviedčam ho, že ja, malý, sa vyspím aj v kresle alebo na pohovke vo vstupnej hale. To zasa on rázne odmieta. Pohoršuje sa na tom aj hospitalero. Nakoniec Stanley, prísny dodržiavateľ zákazov a príkazov, odchádza do nejakého penziónu. Chce sa pohodlne a v pokoji navečerať, okúpať, doliečiť si nohu a poriadne sa vyspať.
Večer v ubytovni bol hrozný, zvlášť v kuchyni a pri stoloch určených na jedenie. Tlačenica je veľmi slušné slovo.
Do kuchyne sa nasťahoval servis cestovných kancelárií, pre svojich klientov vyťahujú polotovary z prenosných chladničiek a veľkých škatúľ. Prinášajú aj veľké plynové bomby s horákmi. Varia, prihrievajú. Klienti cestovných kancelárií zatiaľ sedia pri stoloch a ako predjedlo výdatne konzumujú sušené šunky, klobásy, syry, keksy a iné dobroty. Môžu si vybrať, akým vínom či pivom to budú zapíjať.
Hrče sa im robia nielen v ústach, ale aj za ušami, povoľujú si opasky a rozprávajú s plnými ústami, čo dnes od Redondely zažili. Ešteže im batohy odviezli na autách. Vždy, keď sa dostanem na rad k variču s malým hrnčekom na horúcu vodu, vždy mi ho niekto odloží, až sa musím rozčúliť a pekne hlasno po slovensky im dať najavo, že sa to tak nerobí. Pomohlo, aj ja neskôr večeriam. Minul som poslednú polievku v sáčku a k nej zajedám gaštany, ktoré mi dal po ceste jeden pútnik.
Míľnik označujúci smer trasy a počet kilometrov do cieľa v Santiago de Compostela.
Vari sa niekde ešte stretneme
Pontevedra – Briallos. Sobota 6. októbra 2012. Po včerajšej skúsenosti som si uvedomil, že aj na málo frekventovanej Portugalskej trase môže byť posledné kilometre pred cieľom tlačenica v ubytovniach. Preto je potrebné spať tam, kde to mnohých neláka. Namiesto kúpeľného mesta Caldas de Reis som dnes rozhodnutý spať v dedinke Brialos, asi šesť kilometrov pred ním a mimo trasy. Budem o tom presviedčať Stanleyho.
Ráno vidím na pohovke i v kreslách spať tých, ktorí došli neskôr. Hodinu čakám kolegu v reštaurácii. Neprišiel. Buď spal niekde inde, alebo ešte spí. Rozhodujem sa ísť sám. Verím v náhodu, že sa stretneme, alebo ho počkám niekde pri odbočke.
Mám pred sebou len 19 kilometrov, čo je najkratšia denná dávka, akú som na Camino kedy išiel. A mám už dvojdňovú rezervu voči plánu.
Najprv má čaká prechod cez staré mesto Pontevedra, potom väčšinou lesnými a poľnými cestami zväčša cez vinice.
Horreo - typická stavba v Galícií používaná na sušenie a skladovanié obilia, najčastejšie na kukuricu. Navrchu rozšírenie, ktoré zabraňuje dostať sa dnu myšiam.
Bronzové mušle v dlažbe
Pontevedra po galícijsky znamená Starý most. Je to starobylé mesto so stredovekým prístavom a množstvom mostov. Pekný je moderný Ponte dos Tirante cez rieku Rio Lérez, ale najkrajší je starý pútnický most Ponte de Burgo, cez ktorý ide pešia trasa do Santiaga. Na moste upútavajú mušle ako symbol putovania do Santiaga de Compostela. Mesto má mnoho námestí a dlhú pešiu zónu. Pútnická trasa je vyznačená bronzovými mušľami osadenými do dlažby. Tie by u nás z dôvodu dopytu v zberných surovinách dlho na mieste isto nevydržali.
Mesto má viac kostolov i múzeí a starých kláštorov. Bolo miestom obchodu, remesiel a rybolovu. Rozkvet zaznamenalo do 16. storočia. Neskôr sa ocitlo v tieni iných miest Galície, najmä neďalekého prístavného mesta Vigo a tiež Santiaga de Compostela. Jedna z lodí Krištofa Kolumba - Santa Maria, pôvodne pomenovaná La Gallega (Galícia), bola postavená práve v Pontevedre, teda mesto má nepriamu zásluhu na objavení Ameriky.
Z kostolov sa asi za najcennejší považuje Kláštorný komplex Františkánov zo 14. – 15. storočia. Veľmi pekný a zaujímavý je aj neďaleký barokový kostol Panny Márie Pútničky, s pôdorysom v tvare mušle.
Lístok pre Stanleyho
V dedinke Goxilde, po asi siedmich kilometroch, zastavuje pri mne dodávka, vystupujú z nej pútničky - turistky s minibatôžkami, ktoré spali so mnou vo veľkej izbe. V rukách čokoláda na posilnenie. Tu začínajú denné putovanie. Ak dnes dôjdu s pomocou servisu do Caldes de Reis, budú mať za sebou „úctyhodných“ 16 kilometrov. Tam na nich opäť čaká veľký batoh, možno aj kufor, dobrá večera, víno a veselá spoločnosť.
Cestou nechávam na ceste lístok s odkazom pre Kórejčana, kde chcem spať a kde to je. Dúfam, že malý lístok prekrytý kameňom si všimne a nikto ho predtým neodkopne alebo neprejde autom.
Na desiatom kilometri na kopci v San Mauro oddychujem a asi po ďalších dvoch kilometroch vidím míľnik s označením 52,201 kilometra do Santiaga. Pri veľkej snahe by sa to dalo prejsť za jeden deň, ale to nie je môj prípad. Mám časovú rezervu, nechám to na dva dni.
Takto vyzerá správne nabalený pútnik neodkázaný na spanie v ubytovniach. Tento má 65 rokov a je z Portugalska (vľavo). Kamenný kríž odetý do pútnického šatu, s klobúkom, plášťom, mušľou, palicou a tekvicou na vodu (vpravo).
Vyhliadnutá ubytovňa je vzdialená necelý kilometer mimo trasy. Vyzúvam sa, vyzliekam spotené tričko, sadám pod múrik a čakám na Stanleyho. Prišiel po hodine s lístočkom v ruke. Vraj bude jeho suvenír, ktorý bude ukazovať ako raritu ostatným.
Našiel nás Španiel Mano
V obchode kupujeme stravu na obed i na večeru. Budeme prvýkrát variť. Čo iné – špagety s paradajkovou omáčkou na cibuli a so slaninou, ktorú mi Stanley vnútil ako odškodné za slovenskú domácu slaninu, ktorá mu tak chutila v Mealhade.
Čaká nás deň relaxu. Ešte nikdy sme neskončili tak zavčasu a neprešli tak málo kilometrov.
K večeru sa počet ubytovaných zvýšil, no ešte stále je dosť postelí voľných. S veľkým batohom prišla urastená dievčina Kristína. Tipoval som, že je to Poľka, krv a mlieko. Nie, bola to Nemka. Má rovnaké plány ako my. O pol jedenástej sa chystáme spať, keď vchádza Španiel Mano. Ten, ktorého sme stratili pred Portom. Objímame sa a tešíme. Spať sa nepôjde, v rukách ma fľašku vína. Vraj tušil, že nás práve tu stretne. Pri víne sa dozvedáme, že Talianka Ornella to vzdala pred Portom. Nečakane zastala a hodila paličky na zem. Nuž čo, stávajú sa aj horšie veci.
Autor: Pavol Papp
