"Dnešní mladí ľudia nevedia pochopiť represie komunistického režimu voči roľníkom,“ hovorí Ignác Kuchtiak, ktorý nám priblížil vtedajšiu dobu. Za článok vo vtedajších novinách prišiel o miesto riaditeľa školy.
Mladí a vzdelaní redaktori Martin Hric a Tibor Michal uverejnili v októbri 1967 vo vtedajšej Pravde článok JHR si už náš? (JHR - Jednotlivo hospodáriaci roľník).
V ňom prvý raz kritizovali krivdy páchané na roľníkoch v súvislosti s nútenými dodávkami poľnohospodárskych produktov.
Noviny poskytovali priestor na ohlasy na články, vydavateľstvo mi teda uverejnilo článok o probléme súkromne hospodáriacich roľníkov s názvom JHR – nevyriešený problém.
V článku som žiadal zmiernenie ekonomického tlaku na súkromný sektor v poľnohospodárstve. Podnietila ma k tomu bezohľadná prax vymáhania dodávok – tzv. kontingentov.
Nemali čo jesť
Situácia sa vyhrotila tak, že samotní výrobcovia chleba nemali čo jesť.
Keď roľníci nezvládli plnenie dodávok, pracovníci okresných oddelení ministerstva výkupu im násilne vyberali zemiaky z pivníc alebo rekvírovali dobytok.
Roľníka vtedy obyčajne zavreli do basy. Deti roľníkov trpeli povýživou, pretože ich rodičia museli odovzdať na verejné zásobovanie všetko mlieko, mäso i vajíčka.
Dnešní mladí ľudia to ani nevedia pochpiť. Hovoria: načo ste plnili kontingenty? Prečo ste neodišli z poľnohospodárstva do priemyslu?
Vtedy roľníci skutočne nemali žiadne východisko. Za neplnenie dodávok im hrozil žalár alebo vysťahovanie do českého pohraničia.
Korene problému
Konečným cieľom ekonomického tlaku na roľníkov bolo násilné združstevňovanie pôdy.
Práve vtedy sa narušil vzťah roľníkov k pôde a trvá doteraz. Bola to tiež jedna z príčin, že v súčasnosti dorábame len tridsať až štyridsať percent potravín vo vlastnej produkcii.
Na rozpamätanie sa na tieto časy uvádzam prepis môjho článku uverejneného v Pravde 21. októbra 1967.
Potom v roku 1968 sa začal veľký obrodný proces, ktorý bol však vstupom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie.
Dočasný pobyt sovietskych vojsk u nás trval vyše dvadsať rokov. Mňa po pár rokoch za článok o súkromne hospodáriacich roľníkoch uvoľnili z funkcie a prepustili zo zamestnania.
Prepis článku z Pravdy 21. OKTÓBRA 1967
JHR – nevyriešený problém
Vaši redaktori v článku o jednotlivo hospodáriacich roľníkoch nastolili pred čitateľov opäť ďalší nevyriešený problém našej spoločnosti.
Dosiaľ som sa s takým otvoreným a informovaným článkom o ťažkostiach JHR v centrálnej tlači nestretol. Ich postavenie v spoločnosti je veľmi nepríjemnou záležitosťou aj pre pracovníkov národných výborov. Roľníci argumentujú, že pre spoločnosť vyrábajú a dodávajú produkty, organizácie im však nezabezpečujú ani najzákladnejšie výrobné prostriedky. Jednoduché stroje na konský záprah sa nevyrábajú, tie z poľského dovozu sú neúnosne drahé. Niet ani poľnohospodárskeho náradia alebo je zlej kvality. Hnojivá a osivá sú drahé, poľnohospodárska daň vysoká, súkromný sektor nedostáva ani diferenčné príplatky a subvencie.
Osobitnú živosť nadobudli besedy, keď sa roľníci dozvedeli o zvýšených poplatkoch za insemináciu, veterinárne ošetrenie a o zvýšených cenách umelých hnojív.
Pri presviedčaní ľudí o nutnosti plniť spoločenskú objednávku a platiť rôzne poplatky by bolo treba argumentovať protislužbami našej spoločnosti. A práve tých niet.
Ak treba v našej spoločnosti z hľadiska našich ekonomických možností súkromný sektor udržiavať, treba politiku k nemu upraviť tak, aby aj ľudia v ňom pracujúci mohli dosiahnuť určitý štandard.
Je isté, že na dedinách so súkromným hospodárením je najnižšia životná úroveň, najnižšia kultúra bývania, stravovania, obliekania – aj najnižšia kultúrna úroveň.
Súkromný roľník pracuje v porovnaní s inými pracujúcimi ozaj veľmi ťažko. V lete narýchlo obrába polia a po najnaliehavejších prácach odchádza do lesov či na stavby, aby zarobil peniaze na chod gazdovstva a na rodinné výdavky. Zárobok dá nie na zveľadenie, ale iba na jednoduchú reprodukciu gazdovstva. Má výdavky na náhradu opotrebovaného náradia, na údržbu budov, na priemyselné hnojivá, osivá, sadivá, za pasenie dobytka, na poľnohospodársku daň, národné poistenie, domovú daň, zverolekárske služby, na poistenie poľnohospodárskych kultúr, budov a iné. A tak sa nečudujme, že na ošatenie rodiny, prilepšenie stravovania a občiansku vybavenosť peňazí ostane málo. Paradox je, že za väčšinu týchto vecí musí platiť viac ako socialistický sektor, ale k cenám dodaných produktov diferenčný príplatok za extrémne výrobné podmienky nedostane.
Dovolenka, alebo aspoň sezónny oddych, je pojem neznámy. Veľmi intenzívne pracuje celá rodina. Nie je zriedkavým javom vidieť ženu na poliach kosiť, voziť hnoj, orať a podobne. Deti už od šiestich rokov pasú kravy, chlapci sa v dvanástich rokoch učia kosiť a v štrnástich rokoch už robia všetku chlapskú robotu. Dievčatá pracujú okolo domu, zemiakov, doja kravu, opatrujú mladších súrodencov. Rozhodne to telesnému vývoju detí neprospieva. Výsledkom práce bez oddychu je, že ľudia sú strhaní, nervózni, predčasne starnú. Deti nemajú čas na učenie a strácajú záujem o školu. Školská dochádzka je veľmi zlá, úroveň vedomostí nízka. Nie je zriedkavosťou, že žiak nechodí do školy ako je rok dlhý. Skrátka, dôsledky sú na uváženie.
Návštevníci vidia, že na Orave je postavených mnoho nových domov. Je to pravda. Ale aj domy sú výsledkom driny bez konca. Roľník si kúpi materiál, prácu urobí sám popri gazdovaní a zarába inde. A aké sú to domy! Povedal by som – potemkinovské. Fasáda krásna, aj záclona v obloku, ale vnútri prázdne. Bez akejkoľvek vybavenosti, zariadenia. V izbách niet nábytku, elektrických spotrebičov. Na prstoch porátate domácnosti na dedine, ktoré by mali napríklad kompletnú obývačku alebo vybavenie elektrospotrebičmi. Drahšie šatstvo rodiny roľníkov tiež nekupujú. Aj sviatočné oblečenie detí je úbohé. Najdôležitejšie spoločenské udalosti sa odbavujú v chatrných šatách.
Strava je nedostatočná, jednostranná: zemiaky, kapusta, čaj, chlieb, málo mäsa, mlieka a vajec. Zeleniny, ovocia – nehovoriac o južnom ovocí – nepojedia deti nikde tak málo, ako tu. Roľník si taký prepych deckám kúpiť nedovolí. Aj deti musia pociťovať biľag neúrodnej zeme a macošského vzťahu spoločnosti k tejto skupine ľudí.
Život roľníkov sa odráža v živote obce: Chýbajú zdravotnícke zariadenia, počet lekárov a personálu je nedostatočný, školy vo väčšine nekompletné, niet osvetových zariadení, sieť obchodu a služieb je rozptýlená, nepružná a nedostatočná.
Už je skutočne načase riešiť sociálne neúnosné problémy extrémnych poľnohospodárskych oblastí, kde žijú súkromne hospodáriaci roľníci.
Ignác Kuchtiak, riaditeľ ZDŠ Habovka, okres Dolný Kubín
