Tento film reflektujúci dobu komunizmu od Agnieszky Holland ma naozaj zaujal a získal si ma. No na druhej strane cítim sklamanie. Z nás i nášho školského systému, do ktorého sa neraz opieram.
Píše sa rok 1969 a na námestí v Prahe sa upáli druhák na histórii, dvadsaťročný Jan Palach. Tento čin vyvolal vlnu nevôle, protestov a násilností. Tak presne tieto dve vety som našiel vo svojom zošite z dejepisu. A to je všetko. Namiesto toho, aby som sa dozvedel, prečo to chalanisko urobilo, aký celkový dopad to malo a či sa to vlastne vyšetrilo alebo skôr ututlalo, som sa musel učiť politické subjekty tej doby. Fakt „zaujímavé“.
Práve pri politických subjektoch sa objavuje meno Villém Nový, ktorý sa všemožne snažil ututlať svoje lži o smrti študenta Univerzity Karlovy v Prahe. Predák ÚV KSČ, ktorého skvele zahral Martin Huba, bez problémov podplatil všetko, čo mu stálo v ceste, ba dokonca po pojednávaní nechal odovzdať rozsudok sudkyni, ktorý bol, samozrejme, v jeho prospech.
To, čo je vo filme jasne dané a faktograficky podložené, v dejepisných knihách nenájdeme. Napríklad aj to, že takáto „pochodeň“, ako sa študenti nazvali, nebola len jedna, ale rovno štyri by sme hľadali v sylabách márne. Asi nikomu nič nehovorí meno Jana Zajíce, študenta priemyslovky, ktorý chcel na Palacha nadviazať a poukázať na zverstvá a anexistické ťahy „veľkého červeného ochrancu“. Pre zmenu, vedeli ste, že Janovi Palachovi bol in memoriam udelený Řád Tomáše Garrigua Masaryka 1. třídy, teda najvyššie vyznamenanie. Kašlať naň, keď vyhasol mladý, ľudský život.
Žiaci sa sťažujú na učiteľov, že ich nudia, že ich nútia, že ich demotivujú. Učitelia zasa šomrú na nudné podklady, slabé platy a nedostatok času i priestoru na sebarealizáciu.
Súhlasím s obomi, je to tak. Učitelia sa držia noriem, ktoré nastavili červenokravatníci popíjajúci kokakolu. A ak sa aj snažia zaujať, často ich to stojí čas, ktorý im potom chýba v naplnení časových rozvrhov. A my si potom len zťažka nájdeme cestu k poznámkam.
Milí pedagógovia, nebojte sa zaujať nás. Zaujímavosťami, dokumentmi, workshopmi. Vieme, že vás to stojí tak drahocenný čas i nervy, ale verte mi, že záujem o reálie, a to nielen dejepisné, sa zlepší. Lebo osobne si myslím, že naučiť sa všetky politické strany, ktoré aj tak poklonkovali Kremľu, je ťažšie a nezáživnejšie, ako poukázať na to, ako to bolo so sebaupaľovaním mladých. Lebo to nám, výrastkom, ktorí nemáme o komunizme ani páru, viac otvorí oči, nemyslíte?
