Táto druhá časť je ale pre časté a veľké prevýšenia považovaná za najťažšíu etapu putovania na Portugalskej trase.
TAMEL - PONTE DE LIMA – RUBIÄES. Streda 3. októbra 2012. Päta prestala bolieť, keď som sa vyzul a užil tabletku. Koleno je obviazané, bolí, no dá sa vydržať. Ráno preventívne užívam tú istú tabletku ako večer. Kórejčan Stanley, Dánka Carol a ja odchádzame z ubytovne medzi prvými. Po kilometrovom stúpaní sa päta znova kruto ozýva. Skúšam pritiahnuť šnúrky a neskôr aj vybrať vložky z topánok. Zamýšľajúc sa nad tým, čo by ešte pomohlo, som si nevšimol odbočku do lesa. Kolegovia sa stratili z dohľadu a ja pokračujem po asfaltke. Musel som sa vracať, keď som po čase nevidel žiadnu značku.
Ponte de Lima
Deň je krásny. Po stúpaní prichádza klesanie lesnou a poľnou cestou, potom dlhšia rovina poliami a kúsok po asfaltke. Zisťujem, že päta prestáva bolieť. Vo Vitorino dos Piaes dobieham Carol a Stanleyho. Do Ponte de Lima je len približne desať kilometrov. Stanley nevie, kde dnes skončí, dúfa, že v Rubiäes. Carol vraj určite v Ponte de Lima. Ďalej už kráčame každý sám. Mne to vyhovuje. A tak to vyhovuje aj mnohým putujúcim.
Súsošie Orba na nábreží Rio Lima v Porto de Lima.
Ponte de Lima je jedno z najkrajších malých miest v Portugalsku. Je tu veľkolepý 277 metrov dlhý a štyri metre široký most, jeden z najväčších rímskych kamenných mostov na Pyrenejskom polostrove. V dobe jeho postavenia pretekala územím mohutná rieka Lima. Dnes tečie len popod niekoľko mostných oblúkov. Niektoré oblúky slúžia ako parkovisko, parkoviskom je aj časť bývalého veľkého riečišťa. Rieku Lima Rimania počas svojej nadvlády volali Lete - mýtická rieka zabúdania. Most má 16 veľkých a 14 malých oblúkov. Je druhým najväčším na svätojakubských cestách. Najväčší je Puente de Óbrige v Hospital de Órbigo na Francúzskej ceste.
Na mieste dnešného Ponte de Lima bola pôvodne keltská osada, neskôr územie osídlili Rimania. Každoročne sa tam koná mýtická slávnosť Vaca das Cordas. Súvisí s tradíciami v predkresťanskej dobe, ktoré priniesli na Pyrenejský polostrov Feničania. Ide o akýsi beh mladých chlapcov s býkom viažuci sa na starogrécke povesti.
Do Ponte de Lima prichádzam o druhej popoludní, ubytovňu otvárajú až o štvrtej. Trúfam si ešte zájsť cez hory do Rubiäes. Päta už nebolí. Chcel som si kúpiť v lekárni magnézium. Moje magnézium som daroval Portugalke Márii, vtedy ho potrebovala na zahnanie únavy. Teraz by sa mi hodilo. Kým u nás stojí dve až štyri eurá, tam 18. Vytackal som sa z lekárne naprázdno, zato z vygúľanými očami. Vydržal som bez nich doteraz, vydržím aj ďalej.
Anjel strážny
Čaká ma 19 kilometrov, prevýšenia z 50 metrov nad morom do 405, potom späť do 200. Na schéme profilu trasy sú znázornené len dve stúpania, no v skutočnosti ich je viac. Bolo to únavné.
V dedinke Revolta ma zaujala malá kaplnka, za ňou krčmička. Za stolom pri zvetranom malom pive sedel jeden starec. Keď som odchádzal, začul som akýsi krik, no najprv som mu nevenoval pozornosť. Pri ešte väčšom kriku som sa obzrel. To ten starec kričal na mňa, mával palicou, potom ňou kdesi zamieril.
Chcel som ísť ďalej, no on kričal znova. Pochopil som, že niečo chce. Keď som sa vrátil, ukázal mi žltú šípku. Mal som odbočiť do lesa. Uvedomil som si, že anjel strážny môže mať aj podobu starca. Ten tu možno celý deň sedí pri jednom pive, aby usmerňoval zblúdilých putujúcich. Obrigado - ďakujem.
Symbol kameňa
Čochvíľa začal úzky kamenný chodník prudko stúpať. Tesne pod vrcholom je kríž Crus dos Franceses nazývaný tiež Crus dos Mortos - Kríž smrti. K tomuto krížu putujúci prikladajú kameň, ktorý obvykle nosia z domu, aby sa tak symbolicky zbavili svojich problémov a ťažkostí.
Kríž Crus dos Franceses pred vrcholom stúpania na Alto de Portela Grande. Vpravo p rvý míľnik v Španielsku.
Obdobný význam má Cruz de Ferro - Železný kríž na najfrekventovanejšej Francúzskej ceste. Stojí vo výške 1531 m n. m. na Monte Iraga v pohorí Montes de Léon. Toto pohorie je považované za jedno najpôsobivejších a najvýznamnejších miest na svätojakubských cestách. Pod krížom sa za stáročia nahromadila obrovská kopa kameňov.
Modlitba pri tomto kríži má krásnu myšlienku: "Pane, tento kameň, ktorý kladiem ku kríži Spasiteľa, a ktorý je symbolom môjho snaženia na tejto púti, nech raz preváži misku mojich váh v prospech mojich dobrých skutkov, keď budú súdené skutky môjho života."
Palec hore
Keď sa blížim k ubytovni pred obcou Rubiäes, slnečné zore strácajú červenú farbu. Asi 700 metrov pred ubytovňou má predbiehajú cyklisti, s ktorými sme sa včera stretli v ubytovni. Uznanlivo dvíhajú palec. Bola to naozaj moja najťažšia, aj keď nie najdlhšia etapa.
V ubytovni Albergue Säo Pedro de Rubiäes cyklisti čakajú na zaplatenie i pečiatku. Jeden z nich ťažká môj batoh a presvedčí všetkých, aby ma pustili dopredu. Stanley je už tam. Tiež ma uznanlivo poklepal po pleci. Som hladný a smädný. Okrem malého kúska bagety a polievky v sáčku nemám nič. Stihnúť večeru v reštaurácii, osprchovať sa a oprať sa do večierky nedá stihnúť. Keď varím vodu na polievku, prídu za mnou dve mladé ženy a núkajú ma takmer plným tanierom pečených gaštanov. Vraj ich už nikto nechce. Potešil som sa. Opäť sa potvrdilo, že malé zázraky sa stanú vždy, keď to najviac potrebuješ.
Zborové chrápanie
Noc bola hrozná, lebo všetci intenzívne chrápali. Je úžasné počúvať skladbu Morisa Ravela Bolero. Spočiatku znie jemne jeden nástroj, pridávajú sa ostatné a mohutnejšie. Na to som myslel zaspávajúc v posteli, keď v kúte tichučko chrápal jeden z putujúcich. Dúfal som, že to tak ostane. Omyl. Také niečo som ešte nezažil. Po chvíli to už neboli sólisti hrajúci pianissimo. Chrapot sa zmenil na zborové fortissimo. Žiaľ, štuple do uší som mal niekde v batohu, nájsť ich teraz bez svetla by bol problém. Vankúš nepomáhal, skúšam iné taktiky. Nepomohli. Zaspal som, až keď ma to unavilo viac ako včerajšia chôdza. Po polnoci.
V Restaurante Bom Retiro, podpisy a odkazy putujúcich.
Opäť slnečný deň
RUBIÄES - VALENCE - TUI – PORRIŇO. Štvrtok 4. októbra 2012. Raňajkujeme v Restaurante Bom Retiro. Namiesto obrazov sú po stenách veľké rámy s bielym papierom. Je na nich množstvo podpisov, odkazov, kresieb. Majiteľ sa nepýta, čo si dám, ale odkiaľ som. Hovorím Slovakia. Poškrabe sa po brade, zamyslí a - vedie ma k podpisom dvoch Prešovčanov. Podpisujem sa tiež a kreslím môj profil nosatého, plešatého a fúzatého...
So Stanleym sme sa dohodli, že sa počkáme po 18 kilometroch v meste Valenca, tesne pred hranicou so Španielskom.
Začíname kráčať po rímskej ceste Via Romana XIX. Je jednou z mnohých rímskych ciest na trase. Čochvíľa sa Stanley odtrháva, nemám záujem konkurovať jeho dlhým nohám. Krásne ranné hmly po lesných i poľných cestách si už užívam sám. Radosť tadiaľ chodiť.
Stanley mi vo Valenca oznamuje, že chce zájsť až do španielskeho mesta Porriňo, čo je navyše ešte asi 19 kilometrov. Ja si chcem pozrieť opevnenú časť mesta. Po prehliadke prechádzam cez rieku Rio Minho do Španielska.
Som v Španielsku
Vstupujem do mesta Tui, na územie autonómnej oblasti Galícia. Odtiaľ je to do Santiaga de Compostela podľa Credencialu 107 kilometrov, prvý kamenný míľnik na španielskom území však oznamuje, že 115.454 kilometra.
Na najvyššom mieste je nádherná románska katedrála Catedral de Santa Mária z 11. až 13. storočia s prvkami gotiky. Žiaľ, ešte je zatvorená. Pred ubytovňou sedia na múriku dvaja Brazílčania, prisadám si k nim. Starší, asi môj rovesník, si pamätal ešte na majstrovstvá sveta vo futbale v Chile i na mená Schojf, Masopust, Popluhár. Ja zasa na mená ich futbalistov - Pelé, Garincha, Váva, Amarildo.
Mesto Tui, pohľad na starú časť s katedrálou.
Po pár kilometroch prechádzam popri kríži Cruzeiro S. Telmo cez nenápadný kamenný most Ponte das Ferbes. Údajne práve tam pri putovaní do Santiaga ochorel či zomrel (informácie sa rozchádzajú) Dominikán Sv. Telmo, patrón mesta Tui.
O kúsok ďalej je ďalší malý pekný kamenný most Puente de Orbenile. Na malom kopci končil les a čaká ma veľmi zlý a blbý sedem kilometrov dlhý betónový úsek pomedzi nekonečný priemyselný park, kovový nadjazd cez železničnú trať a potom cez kus mesta k ubytovni v Porriňo.
Ešte predtým som si v lekárni kúpil štuple do uší. A magnézium za tri eurá.
V uliciach mesta strácam značku a zmätene sa obzerám. To postrehne nejaký chodec a sám sa ponúkne, že ma usmerní.
Bohatá lekárnička
Ubytovňa je pekná, moderná, priestranná a výborne vybavená. A takmer poloprázdna. Stanley sa ma nemôže dočkať, hlavne mojej objemnej lekárničky. Jeho noha v členku je napuchnutá ako boxerská rukavica. Vari mu moja masť i obväzy pomôžu. V duchu si však myslím, že s takou nohou ďaleko nezájde.
Starší pán z Kanady sa zas domnieva, že som lekár, čo som mu hneď poprel, a pýta niečo pre manželku. Má vyrážky na tvári, nevie či ju niečo poštípalo, alebo je to alergia. Niečo som mu po dlhej komplikovanej komunikácií pomocou slovníka dal vybrať. Bez záruky, samozrejme. Či pomohlo neviem, už som sa s nimi nestretol.
Autor: Pavol Papp
