No nemyslím si, že to je až také zlé. Závisí od uhlu pohľadu. Skúsme sa poobzerať po svete a sústrediť sa na to, čo sa v ňom deje v posledných týždňoch. Ľahko potom pochopíme, že sa nemáme zle, paradoxne, že je nám tu fajne.
Niekoľkomesačné boje, ktoré sužujú Arabský polostrov už ani nie sú novinkou, skôr rutinnou záležitosťou. Irán, Izrael, pásmo Gazy a najnovšie aj občianska vojna v Sýrií razom robia z Blízkeho východu kotol s pušným prachom, ktorý ľahko exploduje. Desaťtisíce mŕtvych, biednych, hladujúcich, trpiacich a chorých, ktorí spínajú ruky k nebu a prosia štátnikov i militantov o mier, ktorý je, povedzme si rovno, v poriadnom nedohľadne. U nás sa nič podobné nedeje, vojna sa tu naposledy odohrala počas SNP, takže sme v relatívnom „klídku“ a pohode.
Zo známej dovolenkovej destinácie, obľúbenej skrýše pre účty mecenášov a daňového raja, nezostane pravdepodobne ani stopy. Vojskami strážený a od roku 1974 rozdelený ostrovný Cyprus sa rúca podobne ako jeho blízky sused v Egejskom mori, Grécko. A tak sa z ostrova azúrového mora a krásnych pláži stáva skôr ostrov úteku a dlhov.
Investori utekajú kade-ľahšie, Rusi ostrovanom nezvoľnili podmienky pôžičiek, ba čo viac, na „pomoc“ prišla EÚ, ktorá si taký luxus, ako stratu Cypru skrátka nemôže dovoliť. Nech to stojí, čo to stojí. Drastické škrty nikoho neminú, prezident už dal vyšetriť klišé otázku: Kto za to môže? Ulice Nikózie či Larnaky sú zatiaľ pokojné. U nás sa nič podobné nedeje, kríza tu nebola už dlho. A ak aj bola, tak je istotne zažehnaná.
Cítim istotu, veď náš predseda je predsa plný istôt a navyše: ak máme na olympijské hry, tak potom kapitál na Slovensku rozhodne nechýba.
Mladý vodca KĽDR Kim Čong-un smelo a s vervou kráča po stopách svojich krajanov, otca Kim Čong-ila i „poloboha“ Kim Ir-sena. Práve títo muži práva, medu a biča, ktorých dejepisné knihy komunistov vykresľujú ako nadprirodzené bytosti, vedeli, aká sila sa nachádza v slovách.
Nebáli sa ju použiť a preto všetci traja ihneď po nástupe na diktátorskú stoličku pohrozili susedovi z juhu i kapitalistickému nepriateľovi číslo jeden, že nebudú otáľať s použitím zbraní hromadného ničenia. U nás sa nič podobné nedeje, sme od nich pomerne ďaleko a navyše: chráni nás NATO, lebo sme boli za to.
V poslednej dobe sa skôr hnevá sneh, ktorý by si už asi mal dať pohov. Potom ma trochu páli aj to, že počiernejších občanov stále dotujeme ako hlupáci. Pri pohľade na naše tankodrómy prvej triedy, mi je na vracanie. Smutné je aj to, že nám vládnu červenokravatníci, a že sa, v našom Opičkove, zvýšila spotreba banánov.
A čo ma vytáča naozaj najviac? Že každý miluje naše Slovensko, bez výnimky a najradšej odzadu. Nebadane, škaredo a s cieľom uškodiť. Ale to je v porovnaní s ostatnými problémami štátov ako Sýria, Cyprus či Izrael len malichernosť. Nemyslíte si aj vy, že sa tu máme, svojim spôsobom, fajne?
