Napriek tomu, že odvtedy uplynulo tristo rokov, veľmi sa podobajú na súčasné súdne procesy. Hlavne dĺžkou. V sedriálnom protokole z rokov 1688 až 1735 sú zachytené dva majetkové spory, prvý 24. marca 1692. Hlavnými aktérmi boli zemianske rodiny.
Spor o pozemok
Rodina Revických žalovala Čutkovcov. Žiadala od nich zaplatenie dlhu troch zlatých a zrieknutie sa časti pozemku, ktorý podľa záložného práva patrí im. Sedria ich žiadosť uznala.
Rozsudkom ale vec neskončila. Rodiny sa hádali ďalej. Čutkovci sa pravdepodobne odvolali a súd sa opäť zišiel 10. októbra 1692 a následne 9. februára 1693.
„Tento spor je najrozsiahlejším v sedriálnom protokole,“ povedala historička oravského múzea Iveta Floreková.
Dokazuje, ako si právnici dali záležať na uhladenosti a kvetnatosti prednášanej reči. Aj po upozornení súdu, aby sa vyjadrovali stručne a k veci, obmedzili svoj prejav len nepatrne. Tentoraz boli žalobcami Čutkovci. Otomar Revický uzavrel zmluvu s Uršulou Čutkovou. Otomar dostal do zálohy časť pozemku, za ktorý mal platiť nájom. Neplatil ho a naopak tvrdil, že podľa zmluvy je majiteľom pozemku on. Svedok, ktorý bol pri dohode oboch rodín, mal dosvedčiť nároky Čutkovcov. Pridal sa však na stranu Revických a svedčil v ich prospech.
„Podľa zápisov bolo pojednávanie dlhé a búrlivé,“ povedala historička.
Stoličný súd rozhodnutie viackrát z rôznych príčin odložil. Výsledok v protokole zapísaný nie je.
Zabil ho kolom
Pri trestných činoch usmrtenia stredoveké súdnictvo rozlišovalo, tak isto ako súčasné, či išlo o úmysel alebo nie. Podľa toho aj trestalo. Pri úmyselnom zabití vinníka neminul trest smrti. Pri neúmyselnom sa vinník mohol vykúpiť zaplatením peňažnej pokuty, čím sa vyrovnal s pozostalými.
Poľský zločinec Juraj Psarčík patril do prvej skupiny. V roku 1712 na sviatok sv. Bartolomeja (24. augusta), prepadol a usmrtil na ceste mládenca Galaša. Ukradol mu peniaze a šaty. Obžaloba žiadala najvyšší trest. Poukazovala na to, že čin je viac ako jednoduchá vražda a vinník má byť odsúdený na smrť na hranici či kolese a nie iba odťatím ruky.
„Napriek tomu, že sa priznal len ku krádeži dvoch volov, odsúdili ho na hrdelný trest,“ opísala Iveta Floreková vrahov osud.
V prípade zemana Michala Čutku, ktorý zbil istého Severína kolom a spôsobil mu smrteľné zranenie, sme sa rozsudok nedozvedeli. Obžalovaný sa mal podrobiť mučeniu. Prvé rozhodnutie súd odložil z dôvodu neskorej nočnej hodiny. Na druhý deň sa uzniesol, že proti vinníkovi treba postupovať v zmysle artikuly 32 nového bratislavského zákona.
Chýbal corpus delicti
Výnimočný je prípad násilia voči rodičom. Obsahuje záznamy celých svedeckých výpovedí. Andrej Ševčík z Vyšného Kubína svoju matku nielen slovami urazil, ale i latkou z plota zbil a spôsobil jej zranenie.
Vyšetrovanie sa konalo 4. marca 1735 na mieste činu vo Vyšnom Kubíne. Svedkom položili niekoľko otázok. Či videli alebo počuli, ako sa Andrej Ševčík hádal so svojou matkou a či ju bil. Či počuli, čo Zuzana hovorila synovi, či Andrej vylomil latku z plota na matku a či sa vtedy nehádal s niekým iným.
Súd zaujímali aj odpovede na otázky, či pri vylamovaní latky Andrej matke nadával a či sa s ňou na ňu zaháňal. Vypočuli šiestich ľudí, ale len dvaja potvrdili, že počuli, ako sa syn a matka hádajú v dome. Piati dosvedčili hádku pred domom a videli krv na ruke matky. Ani jeden nevidel, ako Andrej matku bil.
Obhajoba žiadala jasný corpus delicti – dôkaz. Mala ním byť výpoveď matky, ale tá všetko poprela. Preto Andreja oslobodili. Trestu ale neušiel.
„Za to, že svojej matke nadával a rôznymi hanlivými slovami ju urazil, za porušenie štvrtého božieho prikázania ho odsúdili na trest 20 palíc,“ povedala Floreková.
V roku 1693 stoličný súd prejednával spor proti zemanovi Andrejovi Funtíkovi, nazývaného Matejec, ktorý sa dopustil urážky na cti žalobcu. Napriek jeho tvrdeniu, že žalobcovi škodu nespôsobil, v mene mieru a pokojného spolunažívania súd určil, aby Funtík zaplatil žalobcovi 20 toliarov v čase jedného mesiaca.
