Obyčajne sa prvý týždeň ukáže čo v človeku je, telo i nohy si zvyknú a potom je to už dobre. Batoh prestáva byť ťažký a stáva sa súčasťou tela, nosiť ho už nie je trápenie.
Kráčame v dvojici
Pondelok 1. októbra 2012. Plánujeme prejsť z Porta cez Vilarinho do San Pedro de Rates, čo je 37 kilometrov. Musíme počítať s tým, že na trase i v ubytovniach bude čoraz viac putujúcich, pretože sme už na oficiálnej Portugalskej trase.
Od rána ideme len vo dvojici. Kórejčan Stanley vpredu a ja v dohľade za ním. Začínam ho pozorovať. Ide ako stroj. Zastaví sa len, keď si ide zapáliť cigaretu. Neobzerá sa po ničom, nič nefotografuje, nikde nevojde, nič si neobhliadne. Dva- až trikrát denne ho upúta iba nejaký bar či reštaurácia, aby zahnal hlad a smäd. Ja som jeho opak. Nielen výškou, hmotnosťou batoha, ale aj zastávkami. Stojím pri všetkom, čo stojí za pozornosť. Veľa fotím a snažím sa sem-tam vojsť do kostolov či kaplniek popri trase. V Portugalsku i Španielsku sú však obvykle otvorené iba výnimočne pred večernými modlitbami. Tým sa mi Stanley stále stráca a musím ho dobiehať.
Barcelos. Kostol Nossa Senhora (Naša Pani) a malé archeologické múzeum pri ruinách Paco Dos Condes starého paláca kniežat Barcelos
Navonok krásny bochník
Vo Vilarinho máme obednú pauzu. Za mestom prechádzame stredovekým krásnym kamenným mostom Ponte Zameiro cez rieku Rio Ave, neďaleko sú vodné mlyny na rieke. Potom striedame klasické cesty s poľnými. Dobiehame asi 65-ročnú Dánku Carol. Neskôr spolu vstupujeme do obce San Pedro de Rates s románskym kostolom Iglesia de San Pedro de Rates, jedným z najvýznamnejších stredovekých stavieb Portugalska a jeho národnou pamiatkou.
Prechádzame starou časťou obce až k ubytovni. Je veľmi príjemná, prestavaná zo starej veľkej hospodárskej usadlosti, na dvore je obecné múzeum. Cena za ubytovanie je dobrovoľná. Prišli sme medzi prvými.
Je ešte veľmi teplo, preto rýchlo perieme, nasleduje sprcha a nákup jedla na večeru. Kupujem prvý chlieb v Portugalsku. Navonok krásny malý bochník, no ako sa večer ukázalo, nedal sa normálne jesť ani krájať, iba drobiť, tak sa jedol namočený do polievky zo sáčku.
Postupne do ubytovne prichádzali ďalší – dvaja Nemci, matka so synom, a dvaja Belgičania. Po zotmení prišla mladá Poľka Haňa, bývajúca v Nemecku, a dvaja mladí z Ruska, chlapec a dievča na bicykloch a ešte potom ďalší. Večer sedíme spolu pri pive.
Som ranné vtáča
Utorok 2. októbra 2012. Vždy vstávam prvý, keď sa ostatní len obracajú v posteli. V tichosti o šiestej vychádzam z izby a rozkladám sa v spoločenskej miestnosti. Skoré vstávanie má výhodu, že sa nemusím tlačiť v toaletách, a mám si kedy uvariť čaj. Navyše, každodenná ranná starostlivosť o nohy je nutná, hlavne oblepujem leukoplastom prsty a miesta na chodidle, kde som v minulých rokoch mával otlaky. Pomáha to.
Stredoveký most Ponte Zameiro cez rieku Rio Ave
Ráno vyrážame o pol ôsmej, pridáva sa k nám aj Dánka Carol a Poľka Haňa z Nemecka. Kórejčan Stanley nahodil svoje ranné tempo spolu s Carol. Ja sa rozprávam vzadu s Poľkou, má trochu problémy s mojou slovenčinou, i s novými topánkami na nohách. Asi po hodine nás na bicykloch predbiehajú mladí Rusi a srdečne nás zdravia. Po mesto Barcelos nás čaká asi päť kilometrov cez les i polia, potom asi 12 po cestách, aj veľmi frekventovaných. Najbližšia ubytovňa je v ďalej v dedinke Tamel, ktorá je 10 kilometrov za Barcelos.
Legenda o kohútovi
Pôvodne som plánoval v Barcelos si autobusom odskočiť z trasy do mesta Braga, presláveného najväčším množstvom kostolov v Portugalsku, a do slávneho a veľmi pekného kostola Bom Jesus do Monte (Dobrý Ježiš na hore), a potom sa vrátim a budem pokračovať v chôdzi k najbližšej ubytovni.
No pri platení raňajok v dedinke Pedra Furada zisťujem, že som stratil peniaze, ktoré som mal uložené v plastovom puzdre v zadnom vrecku nohavíc. Bolo to 40 eur odložených na výdavky spojené s cestou do Bragy. Ostatné peniaze a doklady mám v batohu.
Jedno z námestí v meste Barcelos
Mesto Barcelos je známe výrobou keramiky a veľkými trhmi. No najviac široko-ďaleko uznávaným národným symbolom Portugalska - kohútom. Prichádzame tam poobede. Cestu do Bragy som pre stratené peniaze vzdal. Okrem iného ma v meste upútala kolekcia starých krížov, napríklad slávny Cruceiro Santiago de Galo zo XIV. storočia, na ktorom je znázornený hore ukrižovaný Ježiš a pod ním na stĺpe kohút, obesenec a pútnik. Kríž zobrazuje príbeh, ktorý sa tu údajne stal. Je o tom viacej legiend. Tu je jedna z nich, na základe ktorej sa stal kohút symbolom Portugalska:
„To v minulosti tadiaľ putoval mladý nemecký pútnik s rodičmi do Santiaga de Compostela. Ubytovali sa v hostinci, kde sa mladík zapáčil mladej slúžke, ktorej sa nedal zviesť. Tá sa mu pomstila tým, že mu do batôžka dala strieborný pohár a obvinila ho z krádeže. Za to bol sudcom odsúdený na trest obesením, čo bolo aj vykonané. Rodičia potom ďalej putovali do Santiaga a modlili sa za nebohého mladíka. Keď sa vracali späť chceli pochovať obeseného syna, no on im visiaci oznámil, že žije a že ho Sv. Jakub zachránil, lebo je nevinný. Rodičia to išli oznámiť sudcovi, ktorý ho odsúdil. Ten práve sadal k obedu, kde mal na tanieri upečeného kohúta. Keď mu to oznámili, neveril a ironický odvrkol: „On je taký živý ako môj kohút na tanieri“. A ako to povedal, pečený kohút zoskočil živý z taniera a zakikiríkal. "
Legenda je až okato podobná legende zo španielskeho mesta Santo Domingo de la Calzada. Tam na pamiatku obdobnej udalosti chovajú priamo v kostole vo veľkej kovanej klietke živého bieleho kohúta a bielu sliepku. Počas omše kokrhajú.
Našli sa stratené peniaze
V meste na malom námestí stretávame Nemcov - matku so synom, s ktorými sme sa včera zoznámili. Pýtajú sa, či niekto nestratil puzdro s peniazmi. Priznávam sa k nemu a od radosti Nemku Gabrielu objímam a všetkých pozývam na obed. Peniaze som už aj tak oželel, nech teda padnú na úžitok.
Dohodli sme sa, že sa stretneme pred kostolom Bom Jesus da Crus, kde je známa socha Panny Márie Pútničky. Je znázornená s pútnickou palicou, tekvicou na vodu, pútnickou kapsou a pútnickým klobúkom s mušľou vpredu. V kostole je zakázané fotografovať, na čo dozerá pán s pečiatkou v ruke, no dáva mi mimoriadny súhlas, keď ho požiadam o pečiatku do pútnického preukazu.
Barcelos. Čakanie pred kostolom Bom Jesus da Crus
Panna Mária ako pútnička
Zamýšľam sa nad zobrazením Panny Márie ako svätojakubskej putničky, aj nad tým, prečo ju na Pyrenejskom poloostrove uctievajú ako patrónku pútnikov. Napadá mi laické vysvetlenie - pre jej prvé, asi 140 kilometrov dlhé putovanie z Nazaretu do Júdei k príbuznej Alžbete a jej manželovi Zachariášovi. Tiež jej putovanie s Jozefom do Betlehema, kde porodila syna Ježiša Nazaretského. Tiež putovanie či útek jej celej rodiny do Egypta pred Herodesom Veľkým.
A bolo mi jasné, že nielen sv. Krištof a sv. Jakub sú právom patrónmi pútnikov, ale medzi nimi samozrejme kraľuje ona. A navyše, najviac pútnikov kresťanského sveta putuje práve k nej, najmä k miestam cirkvou uznaných zjavení ako sú Lurdy, Fatima, Guadalupe, Knock a ďalšie.
Vlečieme sa, krívajúc
Ďalšia cesta z Barcelos do Tamel je ťažká. Začiatok a záver vedie po verejných komunikáciách, medzitým po asfaltových poľných cestách, väčšinou pomedzi kukuričné polia. Stanley s Carol idú vpredu, ja trochu vzadu čakám na Haňu, ktorá kvôli topánkam trpí, dokonca ich vyzúva a obúva sandále.
Desať kilometrov bolo pre nás oboch trápením. Ja som sa ešte včera tešil, že som prežil kritický týždeň. No dnes má už veľmi bolí päta pravej nohy, na ktorú bolestivo našľapujem. A aby to nebolo málo, pridáva sa bolesť pravého kolena, s ktorým som mal väčšie problémy ešte pred Caminom. Posledných päť kilometrov sa doslova vlečieme, obaja krívajúc, akoby na povel.
O ubytovniach
Na Caminos de Santiago sú ubytovne určené pre putujúcich. Každá ubytuje putujúceho po predložení jeho Credencialu.
Úroveň a kvalita ubytovní je rôzna. Obvykle spí v jednej miestnosti veľa pútnikov a chrápanie je tu bežným spestrením nepokojnej noci, preto štuple do uší by v batohu nemali chýbať. K dispozícií je posteľ, obvykle poschodová, niekde lôžko na zemi, samozrejmosťou je sprcha, len ojedinelé studená. V niektorých ubytovniach je k dispozícii aj internet, kuchynka, práčovňa, sušiareň, miesta na bicykle, na dvore gril či rôzne oddychové sedenia.
Ubytovne patria obciam, súkromníkom i rôznym organizáciám a spoločenstvám. Cena za ubytovanie je rôzna, v obecných od troch do osem eur. V španielskej Galícii bolo v minulých rokoch zadarmo, dnes je stanovené pevná čiastka päť eur, niekde je dobrovoľný príspevok - donatívo. V súkromných ubytovniach je cena od 10 do 30 eur.
Ako ubytovne slúžia rôzne budovy, napr. bývalé hospodárske budovy, starý kláštor, časť kostola, bývalé školy, rodinné domy, ale aj moderné novostavby či prestavané staré kamenné domy.
Ubytovne sa obvykle otvárajú po 15.00 až 16.00 h, zamykajú a zhasína sa svetlo o 22.00 h. Ráno je potrebné opustiť ubytovňu do 9.00 h. V tej istej obecnej ubytovni možno prespať len jednu noc, výnimkou je však choroba spojená s návštevou lekára.
pp
Autor: Pavol Papp
