Valéria Tyrolová, majsterka športu a členka basketbalovej reprezentácie Lokomotíva Bratislava.
ORAVSKÁ POLHORA. „Bola to milá, dobrá osôbka, skromná a veľmi citlivá,“ spomína so slzami v očiach Valéria Blahútová na svoju tetu, Valériu Tyrolovú. Úspešnú športovkyňu si rodáci už desať rokov pripomínajú basketbalovým memoriálom.
Najskôr ako náhradníčka
Valika, ako ju všetci volali, sa narodila v roku 1936 v Oravskej Polhore. Bola najmladšou zo štyroch súrodencov. Po základnej škole poslal otec ju a jej dve sestry na štúdiá do Trnavy. Dve staršie dievčatá sa domov vrátili, Valika nie. Na strednej sa začala aktívne venovať športu. Základy získala už v detstve, rada lyžovala. Na juhu Slovenska ju však zaujala atletika, najlepšie jej išiel šprint a skok do diaľky. K basketbalu sa dostala náhodou. V trnavskom tíme na poslednú chvíľu vypadla jedna hráčka. Ako náhradníčku zavolali Valiku. Družstvo zápas vyhralo a vzrastom ani nie 170-centimetrová dievčina z Oravy všetkých prekvapila.
„V rodine sme športovcov nemali,“ hovorí Valikina neter. „Ona však bola veľmi vytrvalá, húževnatá, išla si za svojím cieľom. Keď si niečo zaumienila, išla za tým, až kým to nedosiahla.“
Po skončení školy sa Valika presťahovala do Bratislavy a zamestnala v závode Ferona. Popri pracovnej kariére rástla aj tá basketbalová. Dostala pozvanie do tímu Lokomotíva Bratislava, ktorý práve bojoval o postup do prvej ligy. Niekoľko zápasov presedela na lavičke náhradníkov. Trpezlivo čakala na svoju šancu. V zápase s pražským klubom sa prvý raz ukázala na palubovke a opäť príjemne prekvapila. Dostala sa do základnej päťky.
Štedrá teta
Po úspechoch prišli na rad aj prvé neúspechy a nechuť. Valika sa však premohla a začala trénovať ešte viac. V roku 1956 prvý raz vycestovala za hranice, do Moskvy. Nasledovala Brazília, Bulharsko, Poľsko. Trénovala len poobede, po práci. Vlastnú rodinu nemala, príbuzných z Oravy však vždy rada privítala. „Chodievala som k nej na prázdniny, aj na mesiac cez leto,“ spomína Valéria. „Mala nás veľmi rada, aj to posledné by nám dala. Brávala ma na tréningy, na zápasy, plávať, niekedy som s ňou bola aj v práci. Ona robila a ja som ju sledovala, alebo som sa potichu hrala. Občas, aby ma nemusela budiť, ma nechala dopoludnia samú v byte.“ S hŕbou nových hračiek, ktoré Valika neteri nakúpila a s výhľadom z okna na rušné ulice Bratislavy sa malá Valéria nikdy nenudila.
Basketbalové družstvo Lokomotíva Bratislava s Oravskopolhorčankou Valikou (dolný rad druhá sprava). FOTO: ARCHÍV
Na nudu s tetou – športovkyňou sa nemôže sťažovať ani synovec Peter Horváth. „Brávala ma lietadlom na zápasy do Prahy, to bol zážitok,“ hovorí. „Keď som bol starší, kupovala mi športový výstroj. Najskôr hokejový, potom aj na futbal. Z Viedne mi priniesla dvoje značkových kopačiek. To som bol frajer! Všetko, čo sme si zaželali, nám splnila.“
Najviac jej chutila oravská voda
Valika na Oravu nezanevrela. Do rodiska sa nevrátila, pretože v Bratislave mala možnosti na šport, aj dobré zázemie v práci. K rodine však chodievala cez prázdniny aj počas vianočných sviatkov. V lete vymenila basketbalku za hrable a motyku.
„Vtedy sa veľa pracovalo na poli a ona sa tomu nebránila,“ rozpráva Valéria. „Vždy sme sa zabávali na tom, ako jej chutila oravská čistá voda. Nevedela sa jej dopiť. Tvrdila, že je to najlepšie, čo na Orave máme. My ako deti, ktoré sme pili vodu len so sirupom, sme nechápali, ako jej môže tak chutiť.“ Pomáhala však aj svojim rodákom, nielen rodine. Počas stavby kostola vybavovala dodávky železa, zabezpečila množstvo plechov, ktoré ľudia potrebovali na rodinné domy.
Na vrchole výkonnosti musela Valika pre zdravotné problémy so športom prestať. Trápila ju štítna žľaza. Po operácii a takmer ročnej prestávke začala znovu trénovať. Pre vracajúce sa ťažkosti však musela skončiť úplne. Zomrela náhle, ako 51-ročná. Pochovaná je pri rodičoch na cintoríne v Rabči.
Prišli aj bývalé spoluhráčky
Po Valikinej smrti v roku 1987 švagor, Vincent Horváth, zozbieral všetky jej medaily a ocenenia. Po rokoch ich zaniesol do základnej školy, kde sú vystavené dodnes. Stále to však nestačilo. „Hľadal človeka, ktorý sa venuje basketbalu,“ hovorí telocvikár Jozef Kurek. „Slovo dalo slovo a po dohode s riaditeľkou Jolanou Tarčákovou a vtedajším starostom Jozefom Pečarkom sme v roku 2003 urobili prvý ročník Memoriálu Valérie Tyrolovej.“
Odvtedy sa v miestnej telocvični konalo už desať spomienkových stretnutí. Jedného z nich sa zúčastnili aj tri bývalé Valikine spoluhráčky. „Od začiatku prejavovala talent, zmysel pre kolektív, pre víťazstvo družstva vedela drieť o dušu,“ zaspomínali si vtedy na šikovnú Oravčanku. „Bola rýchla, bojovná a nekonečne húževnatá. Valika výkonmi a prístupom dokázala, že právom patrila do reprezentácie.“
Rodina Valérie Tyrolovej nechce, aby sa na takú úspešnú športovkyňu zabudlo. FOTO: AUTOR
Jubilejný, desiaty memoriál bol pred dvomi týždňami. Zúčastnili sa ho len dva tímy – domáci a zo susednej Rabče. V minulosti však Oravskopolhorčania hostili aj basketbalistky z Martina, Ružomberka, Trstenej či dokonca z Poľska. „Každý ročník je iný, ak do toho pozvaným hráčkam niečo vojde, musíme to akceptovať. Ale verím, že o rok ich tu bude viac,“ hovorí Peter Horváth. Zápas desiateho ročníka vyhrali domáce basketbalistky. Súperky z Rabče porazili v pomere 30:29 po predĺžení.
Valikine úspechy
Najväčšie úspechy zožala Valéria Tyrolová v roku 1957, kedy získala 3. miesto na majstrovstvách sveta v Brazílii, 2. miesto v basketbale žien na akademických športových hrách v Moskve a v tom istom meste aj 3. miesto v štafete žien na 4x100 m. Rok nato sa zúčastnila majstrovstiev sveta v poľskej Lodži. V roku 1960 skončila s reprezentáciou tretia na majstrovstvách Európy v basketbale žien v bulharskej Sofii. V roku 1970 získala titul Majsterka športu. Oporou bratislavskej Lokomotívy bola rodáčka z Oravy pätnásť rokov, od roku 1955. S reprezentáciou odohrala viac ako 50 zápasov.
Autor článku
