Keď sme odchádzali z Alväiazere, bolo nás sedem zo šiestich štátov. Vtedy nás Španiel Mano nazval International multicultural team, teda Medzinárodný multikultúrny tím. Keď som sa ozval, že je to dlhé a komplikované, že vhodnejší je miš-maš tím, ohriakol ma, že taký názov je škaredý.
Albergaria a Velha - Sao Joao da Madeira
Sobota 29. septembra 2012. Dnes sme už len štyria, každý z iného štátu. Odchádzame v dobrej nálade, podľa predpovede počasia nás čakajú pekné dni. Pečiatku do Credenciálu dostávame v bare pri raňajkách. Odchádzam do blízkeho kostola, kde ma upútali sochy, ktoré majú na hlave parochne z ľudských vlasov. To, mimochodom, vídať v celom Portugalsku i Španielsku.
Včerajší deň so 46 kilometrami chôdze, pričom som musel dobiehať skupinu, mi ubral síl. Mám ťažké drevené nohy. Obávam sa, že nebudem stačiť tempu, ktoré vpredu nahodila Talianka Ornella a ďalší dvaja kolegovia. Po ceste nás čaká viacej krátkych, no strmých stúpaní a klesaní.
V eukalyptovom lese po daždi za mestom Albergaria a Velha (vľavo) a chodníkom po žltej značke okolo železničnej trate
Darček pre pútnika
V malom obchode v dedinke Escusa si kupujem dva banány, zvyknem nimi zahnať hlad cestou, pretože obedy väčšinou vynechávam. Zlákal ma aj medový koláčik. Počítam, že budem platiť ako zvyčajne, teda euro za dva banány, k tomu koláčik za 50 centov. Predavačka mi však k banánom pridáva päť koláčikov a pýta len 40 centov. Nechápem, dávam jej štyri eurá. Ona ale hovorí, že je to darček pre pútnika a praje mi šťastnú cestu.
Dobieham kolegov, ktorí sa domnievajú, že som sa stratil. Pri najbližšom cafebare v Pinheiro da Bemposa nám ku káve i pivu koláčiky dobre padnú.
V meste Oliveira de Azémis si dávame pitnú a sušiacu pauzu a čakáme Ornellu, ktorá sa zamotala kdesi v obrovskom čínskom obchode, kde si napokon kúpila len zubnú pastu. Pri odchode ideme okolo kostola Igreja Matriz de Oliveira de Azeméis. Vstupujeme dnu, no Kórejčan Stanley, ako som si neskôr všimol, odmieta vojsť do kostolov. Ako takmer všetky väčšie kostoly v Portugalsku i v Španielsku, aj ten je veľmi zdobený zlatom. Hlavný oltár nemá tradičné sochy, ale akési schodíky, ich významu však nerozumiem. Tie som už prvýkrát videl v Porte a potom ešte veľakrát.
Za obcou Santiago da Riba - Ul prechádzame cez stredoveký most ponad rieku Ul, na konci ktorého je stredoveký kríž. Vedľa prvýkrát vidím typickú stavbu zo španielskej Galície - Hóreo, ktorá sa používa na skladovanie a sušenie obilia, a najmä kukurice.
V meste klobúkov
Podvečer prichádzame do mesta Sao Joao da Madeira. Plochou najmenšie mesto v Portugalsku má 22-tisíc obyvateľov a je považované za vyspelé priemyselné a kultúrne mesto. Sídli tam najväčší výrobca obuvi v Portugalsku a tretí najväčší výrobca klobúkov a rôznych iných prikrývok hláv na svete. V meste sa vyrobí pätina prikrývok hláv z celej svetovej produkcie. Dodávajú sa pre rôzne módne značky, najmä pre francúzsku značku Hermes, ktorej začiatky boli spojené s produkciou postrojov pre kone. Ich výrobky nosia na hlavách významné osobnosti. Výrobcovia robia aj pre známe svetové filmové spoločnosti. Zvlášť sa chvália výrobou pre film Indiana Jones a kráľovstvo kryštálovej lebky od Stevena Spielberga, tiež filmom Alica v krajine zázrakov od spoločnosti Walt Disney Pictures.
Prikrývky sa v meste vyrábajú od roku 1802, prvá fabrika bola založené v 1892, už vtedy bola takmer plne mechanizovaná a stala sa najväčšou fabrikou na Pyrenejskom polostrove.
Mestská radnica v Oliveira de Azeméis
Keďže nepredpokladáme, že by ešte boli voľné miesta u hasičov, Ornella navrhuje poprosiť o nocľah v domove dôchodcov. Prijali nás milo a ochotne ponúkli miesto v suteréne na matracoch. Do Credencialu sme dostali pečiatku Santa Casa da Misericordia S. Joao da Madeira.
Kostol s „azulejo“ v obci Malaposta
Ponúkli nám aj večeru, dostali sme polievku s chlebom a jablko. Stanley, zvyknutý na viac chodov, vyhlásil, že nás pozýva na večeru. Dôvod? V Kórei mali v ten deň druhý najväčší sviatok. Ten súvisí s ich lunárnym kalendárom, a že na to má už vyhradených 50 eur.
V reštaurácií ma prekvapilo, že používajú na stoloch papierové obrusy, ktoré po odchode hostí jednoducho vyhodia. My sme ho teda použili aj na písanie či kreslenie, čo bolo súčasťou nášho dorozumievania.
Naše miesto na spanie v domovom dôchodcov v São João da Madeira
Sao Joao da Madeira - Porto
Nedeľa 30. septembra 2012. Dnešný plán - krásne mesto Porto, druhé najväčšie v Portugalsku. Čaká nás 35 kilometrov, časté stúpania a klesania, len tri kilometre po lesných chodníčkoch, ostatná trasa vedie cestami, z nich desať kilometrov veľmi frekventovanými. Dohodli sme sa, že pred Portom sa počkáme a pokúsime sa získať spoločný nocľah, najradšej zadarmo u hasičov. Môj návrh prenocovania v penzióne, kde som už spal, za 13 eur, berú kolegovia s rezervou, neveria v tak lacné služby.
Don Quijote a Sancho Panzo
Žltá značka v Sao Joao da Madeira nás doviedla na námestie Praca Luis Ribeiro. Pri kostolíku Sv. Antona sa však vraciame a hľadáme ďalšie značky. Po niekoľkých kilometroch značenie prestalo, ďalej ideme intuitívne smerom na sever a - prvýkrát v diaľke zbadáme Atlantický oceán. Zisťujeme, že sme niekde nesprávne odbočili a tak urobili niekoľko kilometrov navyše. Domáci nás nasmerovali na správnu trasu. Tempo stále udáva Ornela a Mano, ja so Stanleym vzadu sa striedame boji o posledné miesto. To trvá až pred obec Grijo, kde sa dvojice striedajú.
Cesta sa mení na nepríjemnú, miesto asfaltu sú na ceste dlažobné kocky, po ktorých sa veľmi nepríjemne chodí, a navyše sa často medzi kockami zapriečia konce teleskopických paličiek.
Na hlavnej ceste medzi Portom a Lisabonom
Po piatich kilometroch v dedinke Perozinho dopĺňame tekutiny a čakáme pod starým olivovníkom na kolegov. Nedočkali sme sa. Asi po hodine konštatujeme, že už neprídu. Buď si zmysleli prenocovať v Grijo, alebo išli autobusom do Porta. Nevieme. Rozhodujeme sa ísť bez nich. Už nie ako tím, ale len ako dvaja putujúci. Rozmýšľam, že sme podobní hlavným postavám z románu Miguela de Cervantesa Don Quijote de la Mancha. Nie ich skutkami, ale výzorom. Vpredu vysoký a chudý Stanley, perfektne vybavený najlepším oblečením a malým batohom, teda ako Don Quijote, nie však na koni, a za ním ja, malý potučnejší s veľkým batohom a krivými nohami, ako jeho sluha Sancho Panzo, čo šiel na oslovi.
Náhoda je blbec
Do Porta nevchádzame ako hrdí víťazi, ale ako zničení bojovníci, vlečúci sa, smädní, spotení a unavení. Už z diaľky vidíme katedrálu, no ešte nás čaká dlhočizná rovná cesta v ruchu veľkomesta. Prechádzame cez slávny Eifellov most a mierime ku katedrále, kadiaľ vedie žltá značka.
Náhoda je blbec, aspoň sa tak hovorí. Práve na to isté miesto prišli aj manželia z Nemecka, s ktorými sme kráčali až po mesto Coimbra. Priviezli sa do Porta taxíkom a ku katedrále metrom. Zvítali sme sa a hneď aj rozlúčili. Išli spať do hotela, zajtra končia a odlietajú z Porta domov. V katedrále dostávame pečiatku do Credenciálu.
U hasičov je už obsadené, navrhujem neďaleký penzión, v ktorom som pred ôsmimi dňami spal. Našťastie, mali ešte tri miesta voľné. V našej izbe bola už mladá Japonka Mai, módna návrhárka a dizajnérka. Putovala z Leonu do Santiaga po Francúzskej ceste. Teraz chce spoznať portugalské mestá Porto, Coimbra a Lisabon, tiež španielske mestá Madrid, Sevillu, Zaragózu a Barcelonu. Cestuje s autobusmi. Večer pozývam oboch na portské víno, no najprv sa chcú potúžiť veľkým pivom. Jazyk sa nám uvoľňuje, rozprávame sa do noci a dorozumievame sa aj na papierovom obruse.
CREDENCIAL -preukáž pútnika. Toto je najčastejšie používaný preukaz. V ňom sú základné informácie pre putujúcich, vrátane mapy a vzdialenosti v km do cieľa a medzi jednotlivými vybratými miestami. Doň si dávajú potvrdzovať pečiatkami putujúci miesta, ktorými prešli. Obvykle sú to nocľahárne, ale aj významné kostoly, múzea či niektoré reštaurácie na trase. Sú aj iné Credencialy, tie obvykle vydávajú samotné regióny pre tú ktorú trasu. Ale aj Credencialy, ktoré vydávajú pre putujúcich už v štátoch odkiaľ idú – napr. Nemecko, Taliansko, Poľsko, ale aj Česko...
Autor: Pavol Papp
