Opak je však pravdou a aj ja som toho príkladom. Lebo čo bolo kedy pre mňa pasé, začína byť rutinou a naopak. Jednak je to dobré, no na druhej strane sa karta obracia a môj život naberá zlý smer. Aspoň zatiaľ.
Počasie bolo umrnčané ako chorľavé bábätko, po slnku ani chýru, ani slychu. Bola streda, no nie tá klasická, lež popolcová a tak moje kroky smerovali do kostola. Začiatok pôstneho obdobia som prvýkrát prežil mimo rodný kraj. Fixne dané „prach si a v prach sa obrátiš“ mi znelo rovnako ako doma. No boli tu aj iné faktory.
Zo skúsenosti viem, že omša u nás trvá viac než hodinu a pol, kvôli úkonu pomazania popolom, ktorý nás zdobí a predurčuje k pokániu a príprave na príchod Víťaza. V riedko zaplnenom kostolíku to bola polhodinová záležitosť. Vydal som sa teda späť na internát s dobrým pocitom a s novým, ťažko naplniteľným, pôstnym záväzkom. Ľudia ma častovali nechápavým pohľadom. Nie, nebojte sa ľudkovia, ja sa viem umyť, tá škvrna na čele je tam zámerne. Ale, čo vy o tom viete?!
Včera som zavítal do nášho kostola a na ten moment som si veľmi živo spomenul. Nie preto, že do mňa boli zabodávané čudácke pohľady, ani o popolec nešlo, lež kedysi plný chrám poriadne zíval prázdnotou. Viem, je pracovný deň a nie každý má čas, no kedysi bolo i napriek tomuto faktu, športovo povedané, „vypredané“.
Žijem na internáte, ktorého spodnú časť tvorí aj UPeCe. V tejto super inštitúcii sa, okrem iného, konajú aj omše. Je to len pár poschodí, no ja i tak radšej zostanem na izbe, ako by som mal ísť „zabiť“ hodinu s Bohom.
Je smutné, že i napriek tomu, že je pôst, nemám problém zájsť trochu obďaleč a zabávať sa v klube. Veď jedno pivo nezaškodí. Pravda, ale ani omša nezaškodí, fešák, skôr naopak, nemyslíš?
Kedysi mi prišlo nemožné, aby sa ľudia v strede týždňa vybrali do okresného mesta a bavili sa do úsvitu. Tu je to celkom bežné. Nie som pravidelný účastník, prednášky nepustia, ale i ja som párkrát takto „zhrešil.“ A nevadilo mi to.
Veľa mojich spolužiakov Boha nepozná. Niektorí ho ani poznať nechcú, iní ho zas častujú inými prirovnaniami. No pritom sú to ľudia ako my, ba dokonca aj lepší. Nesúdia, nevyvyšujú sa, neútočia. A to „bez“ Boha. Bojím sa, lebo mám pocit, že sa zo mňa stáva len nedeľný veriaci, ktorý si odkrúti svoju povinnosť, a začne deň pokoja s Bohom. A to je všetko.
