TVRDOŠÍN. Lenka Čuchorová si niekoľkohodinovú cestu domov z austrálskeho Sydney predĺžila o dva mesiace. Navštívila Sumatru, Bali, Jávu, Vietnam, Laos, Kambodžu a Thajsko. Prvé dni boli ťažké. Jedla len praženú ryžu a cestoviny. Pre istotu. Mala chuť zbaliť sa a odletieť domov. Zakrátko si však cestovanie začala užívať natoľko, že sa jej z potuliek po svete nechcelo vrátiť.
Stredobodom záujmu
„Rodičia z toho, že idem sama, neboli nadšení,“ hovorí Lenka. „Známi mi hovorili, že som divná, keď chcem ísť sama na takú dlhú cestu a do takých krajín. Ale vedela som, že lepšiu príležitosť cestovať už mať nebudem.“
Prvá zastávka - Indonézia, ostrov Bali. Turisticky vyhľadávané destinácie ju nelákajú. Aj preto sa v Kute zdrží len noc. Ráno plánuje ísť na ostrov Lombok a vyliezť na najvyšší kopec. Plány však nevychádzajú. „Výstup trvá tri dni, musí byť dobré počasie a bez sprievodcu by som sa nikam nedostala. Bola som zmätená a stratená. Netušila som, čo bude druhý deň, kam pôjdem.“ Namiesto Lomboku odchádza do susedného Sanuru. V mestečku je v dave miestnych ľudí stredobodom záujmu. Ako jediná biela turistka s blonďavými vlasmi sa pozornosti nevyhne. „Ľudia ma oslovovali na každom kroku, volali ma do obchodov, aby som si niečo kúpila, vraj im to prinesie šťastie. Spočiatku som ich nechcela odmietať, ale rýchlo som si uvedomila, že v každom obchodíku nakupovať nemôžem.“
Bali - miestna žena pri práci. FOTO: ARCHÍV LČ
Sprievodca, ktorý ju pristavil na ulici, jej ukázal výrobu striebra, tradičné tance, chrámový komplex, ukážkové ryžové polia, exotické záhrady, kde videla, ako sa pestuje a praží káva. „Indonézska káva je to najlepšie, čo som kedy pila,“ hovorí Lenka.
Zabudnuté želanie
Po troch dňoch odchádza na ďalší ostrov, Jávu a mesta Yogyakarta. Cesta mala byť jednoduchá. Na nástupišti očakávala informačnú kanceláriu a autobus, ktorý ju zavezie priamo na miesto. Skutočnosť je však iná. „Informácie som nenašla. Pribehli ku mne dvaja muži, dohadovali sa, ktorí z nich ma odvezie. Pozerali na mňa, anglicky veľmi nerozumeli. Bolo to hrozné. Nešla som ani s jedným. Nasadla som na najbližší autobus, no išiel do iného mesta. Na výber som však nemala, keďže bola noc.“ Po prestupe nasleduje strastiplná desaťhodinová cesta do naplánovaného mestečka.
V Yogyakarte ju šokuje horúčava, vlhko a množstvo ľudí. Sú dotieravejší. „Každý ma volal, podával mi ruku, bolo to nepríjemné.“ Kraton, vychýrený palác umenia, do ktorého má Oravčanka namierené, je zatvorený. Pri vchode ju pristaví miestny muž s ponukou na výlet. „Prehovoril ma, tak som išla do miestnej galérie. Ukazovali v nej výrobu pravých batikovaných obrazov, bolo to nádherné.“ S cestovkou navštívi chrám Borobudur, obrovskú deväťposchodovú stavbu. Dominantou vedľajšieho chráme Mendut je socha Budhu. „Vraj, keď si pri ňom človek niečo želá, prianie sa mu splní. Aj som si želala, ale už neviem, čo. Snáď si spomeniem, keď sa mi to splní.“ Lenka aj tu priťahuje pohľady všetkých naokolo. Pred chrámom sa s ňou túži každý odfotiť.
Ubytovanie ako vo väznici
Ďalšia zastávka - ostrov Sumatra. Cesta autobusom k letisku má trvať desať hodín. Je však o šesť hodín dlhšia. Lietadlo Lenka nestíha, vopred kúpená letenka jej je nanič. Musí si kúpiť ďalšiu. Letisková hala má od európskych poriadne ďaleko. V miestnosti bez stoličiek si unavená cestovateľka neoddýchne. Na ďalší let čaká radšej pred halou. „Bolo tam hrozne horúco, ťažko som to znášala, keďže ja mám rada teploty do tridsiatky,“ hovorí. Po niekoľkých hodinách konečne odlieta do Bukittinggi. Ubytovanie zháňané narýchlo, nie je bohviečo. „Katastrofa. Malá miestnosť vyzerala skôr ako väzenská cela, sprcha nebola v celom dome, tri dni som sa umývala minerálkou z obchodu.“
Večer v kaviarni stretá muža. Opäť jej ponúka výlet. A ona súhlasí. „Bol to úžasný deň. Ukázal mi kaňon, v ktorom bol vojnový tunel. Bola som v ňom pozrieť, no dlho som v tme, úplnom tichu a sama nevydržala. Zastavili sme sa aj pri spracovateľoch hnedého cukru. Príroda bola nádherná, ale všade je strašný neporiadok. V domoch majú čisto, dokonca sa pred vstupom do obchodu musíte zobuť. Ale pri domoch sú haldy odpadkov, ktoré nikoho netrápia.“
Džungľové menu
Na ostrove Samosir smerujú Lenkine kroky k džungli. Predtým si však ešte pozrie ukážky tradičnej batackej kultúry a múzeum panovníkov. Horúci deň v hustom lese je vyčerpávajúci, ale nezabudnuteľný. „Išla som tam kvôli orangutanom,“ hovorí. „Mali sme šťastie, zopár sme v stromoch zazreli. Videli sme aj iné opice, na zem však nezliezli. No nesmeli sme pred nimi otvárať ruksak, mohli sme oň prísť. Ľudia im v nich nosili jedlo, sú pre ne zdrojom potravy.“
Sprievodca, bez ktorého návštevníci do džungle nesmú, Lenke podáva obed. Ryžu, vajíčko, niečo podobné našim čipsom, všetko zabalené v banánovom liste. „Nevyzeralo to príliš lákavo. Po celom dni chodenia by som však asi zjedla čokoľvek.“
Ďalší deň Lenka šokuje veriacich v mešite v Medane. Do areálu vošla zlým vchodom. Odhalenými ramenami a nohami pobúrila miestnych, aj turistov. „Keď ma videli pri hlavnej bráne, skoro odpadli. Okamžite ma opásali šatkami od hlavy po päty. Len oči mi bolo vidieť.“
Pražený hmyz nie
Dobrodružstvo v Indonézii končí. Lenkino putovanie pokračuje vo Vietname. Pri plavbe po rieke Mekong vidí výrobu medu, vyskúša miestny čaj s peľovými zrniečkami, nepohrdne ani banánovým alkoholom. „Bol teplý a strašne silný,“ hovorí. Nakrátko sa zastavia vo fabrike na výrobu kokosových cukríkov. „Všetko robili ručne, aj balenie, ženám to však išlo perfektne a riadne rýchlo.“ Pri výlete na červené a biele pieskové duny sa Lenka cíti ako v inom svete. „Akoby som sa bola na Sahare. Neviem, ako sa tam piesok dostal, ale je to skvelé.“
Na rieke bola miestami väčšia premávka, ako na cestách.
V mestečku na severe Vietnamu ju zaujmú záhrady, z ktorých vyvážajú kvety do celej krajiny. Navštívi aj dielňu, v ktorej miestni vyrábajú hodváb. „Príšerne tam smrdelo, ale chcela som vidieť postup, takže som zápach pretrpela. Mala som možnosť vyskúšať aj pražené lúčne koníky, vraj pochúťku pre bohatých. Odvahu som však nenazbierala.“
Cestou do Kambodže sa ešte na pár hodín zastaví v Sajgone. Chce vidieť tunely, v ktorých sa ukrývali Vietnamci počas vojny s Američanmi. „Mali tri podlažia, vrchné bolo najväčšie, spodné najmenšie. Vo vrchnom som sa ledva hýbala. Musela som kľačať, no bol taký úzky, že som tadiaľ ledva prešla. Po dvadsiatich metroch som musela vyjsť. Bolo tam málo vzduchu, špina a tma. Ukázali nám aj drsné pasce, ktoré chystali Vietnamci na Američanov.“
Smutné múzeum
V Kambodži jej prvé kroky smerujú do múzea genocídy. Je zriadené v miestach, kde Červení Khméri mučili a vraždili miestnych ľudí. Hoci je múzeum plné turistov, okrem občasného smrkania nepočuť ani slovo. „Je to smutné miesto s množstvom masových hrobov, rozpadnutými celami. Bola som pri strome, na ktorom mučili ľudí. Iný, obvešaný stužkami, je venovaný zavraždeným bábätkám. Nikto sa s nikým nerozprával, každý len zhrozene pozeral a počúval, čo sa tam pred pár rokmi dialo. Všetci plakali.“
Lenka si ide zlepšiť náladu do najväčšieho chrámového komplexu na svete. Tri dni chodí po starobylých stavbách. „Bola som tam stratená, tretí deň som už ani nevedela, kde som bola a kde nie. Je to obrovské a v tej horúčave vyčerpávajúce.“
Kambodža - zaujímavé chrámy majú stovky rokov. FOTO: ARCHÍV LČ
Hoci na potulkách navštívila desiatky chrámov, mníchov videla len veľmi málo. Na verejnosti sa príliš neukazujú, fotiť ich bez dovolenia je zakázané.
Od slonov k tigrom
Zo všetkých krajín sa Lenke najviac páči Laos. Z južnej lokality 40 jazier sa po dni presúva do mestečka Vang Vieng. Hory, chladnejšie počasie, jaskyne a rôzne lagúny sú pre ňu to pravé orechové. Odváži sa aj na jazdu na slonoch a kúpanie sa s nimi. „Najskôr som sa bála. Kadejako ma na jeho chrbte hádzalo, mala som pocit, že už-už spadnem. Ale keď to prežili iní, musela som to zvládnuť aj ja. Kúpanie so slonom vo vodopáde bolo úžasné. Bol hravý, stále ma zhadzoval. Mala som chvíľami strach, že ma obije o kaskády, ale naplno som si to užívala.“
Laos - kúpanie so slonmi bolo pre Lenku nezabudnuteľným zážitkom.
V Thajsku mení slony za tigre. Spočiatku váha, či k nim vojsť až do klietky, no príležitosť, ktorá sa jej už možno nenaskytne, využije. „Keď mi chovateľ povedal, že si mám na neho ľahnúť, nebolo mi všetko jedno. Ale boli veľmi prítulné.“
Po šou na hadej farme a splavovaní rieky na raftoch sa ide pozrieť k 80-stupňovému prameňu. Kúpať sa v ňom nedá. Miestni však vymysleli, ako ho využiť. V horúcej vode varia vajíčka.
Vyrovnaná a zrelaxovaná
Poslednou zastávkou cestovateľky z Oravy je Bangkok. Tam však len prespí. Nadránom letí do Viedne a odtiaľ, po viac ako roku, domov. Je krátko pred Vianocami. „Cítila som sa hrozne,“ hovorí Lenka. „Nechcela som odísť. Na začiatku som chcela ujsť. Chýbali mi kamaráti, telefón, internet. Nevedela som, čo budem robiť, s kým sa budem rozprávať, nedokázala som vydržať sama so sebou. No potom som sa upokojila, bolo mi všetko jedno. Nikdy som nebola taká vyrovnaná a zrelaxovaná ako na cestách. Doma som sa niekoľko dní nevedela zaradiť. Čoskoro sa na cesty vyberiem opäť.“
Cestovanie splnilo všetky jej očakávania. Má mnoho nových kamarátov. Mala šťastie na dobrých ľudí, ktorí jej ochotne pomáhali. „Dnes už neriešim zbytočnosti, ktoré som riešila kedysi. Tamojší ľudia sú chudobní a predsa bohatí. Návštevníkovi chcú vždy niečo dať, aj keď sami nemajú dosť. Nechcem sa zaradiť do bežných koľají, v ktorých je väčšina ľudí. Láka ma spoznávanie iných kultúr, dobrodružstvo.“
Najbližšie by si Lenka chcela vyskúšať dobrovoľnícku prácu, jej snom je pokračovať v cestovaní naprieč Bangkokom, zavítať do Barmy, navštíviť Indiu, Nepál či Tibet.
