Ale ako to dokázať, keď treba zbaliť veci na spanie vrátane spacieho vaku, na denné nosenie v chladnom, teplom i daždivom počasí vrátane náhradného. A tiež veci na osobnú hygienu, lieky, baterku, nožík, lyžicu, veci na pranie, náhradnú ľahkú obuv. A aj batoh niečo váži.
Odchádzam prvý, sám
Štvrtok 27. septembra 2012. Vstávame o siedmej, skoro za tmy, aj keď je v Portugalsku o hodinu posunutý čas voči Slovensku. Odchádzame s Máriou, nechceme budiť ostatných, veď sa na trase možno stretneme.
Za cieľ dnešného putovania sme si vybrali mestečko Mealhada vzdialené 23 kilometrov od Coimbry. Trasa vedie väčšinou po asfaltových cestách a asi len sedem kilometrov chodníkmi. Na nohy a kĺby to nie je vhodné, navyše Maria sa opäť na ne sťažuje.
Chodníkom okolo rieky Rio Mondego opúšťame Coimbru. Slniečko je veľmi intenzívne. S troma našimi kolegami sa stretávame v dedinke Trouximil. Španiel Mano kúpil pre všetkých akýsi melón a plátky mäsa zo sušeného bravčového stehna. Dozvedel som sa, že Nemci ostali v Coimbre.
Dosúšanie nevysušeného prádla v obci Trouximil, na betóne
Rozložili sme sa na lavičke medzi dvoma cestami a na teplú betónovú plochu kladieme nedosušené veci zo včerajšieho prania. Ostatní majú iný plán, chcú ísť ešte o 26 kilometrov ďalej, do mesta Aguéda. Ja som nerozhodný. Mária je proti, 49 kilometrov je vraj veľmi veľa. Neviem, ako to dopadne, preto odchádzam prvý a zatiaľ sám. Mapy z príručky mám odfotené od Kórejčana Stanleyho, takže nevidím žiadny problém. A to dovtedy, kým trasa voči mape nemení smer viac doľava a cez les a okolo viníc ku dedinke Mala, ktorá je na mape mimo trasy. Váham, preto pred kostolom nechávam batoh, aby ho kolegovia videli a idem si vedľa nabrať vodu a kúpiť niečo na večeru. O batoh sa nebojím, na batoh s pútnickou mušľou nik nesiahne.
Hrozno aj pre putujúcich
Medzitým kolegovia prišli. Oddychujeme. Mano, v snahe nás rozveseliť, zazvoní na kostolný zvon. To nemal, spôsobil poplach, prichádzajú domáci a rozčuľujú sa. On nechápe, že zvonenie má svoje pravidlá i čas.
Kostolík v obci Mala, čakanie na kolegov, batoh pri ceste.
Kráčajúc cez vinice si Španiel, Portugalka i Talianka otrhávajú strapce hrozna. Ja som sa bál nejakého postihu, no keď mi vysvetlili, že vinohradníci počítajú s putujúcimi, rád sa pridávam. Kórejčan odmieta a hovorí, že v Texase by nás za to odstrelili. Štyri rany, štyria mŕtvi, znázorňoval.
Cez koľaje sa blížime do mestečka Mealhada, centra vinárskej oblasti Bairrada. Je známe aj tým, že v každej reštaurácií sa podáva pečené prasiatko. Maličké sa pečú v tehlových peciach na dreve, potom rôznymi spôsobmi ochucujú. Aby malo mäsko pravú chuť, prasiatka chovatelia kŕmia najmä žaluďmi. Tak ako sa na Slovensku chodí na husacie hody s lokšami do Slovenského Grobu, v Portugalsku sa chodí na prasiatka najmä do Mealhady.
Prvý tohtoročný otlak
Stanica dobrovoľných hasičov, ktorí tú v plnej miere zastupujú profesionálnych, je v Mealhade mimo centra. Je len krátko popoludní, sme tam prví. Kým sa osprchujeme a operieme prádlo, prichádzajú aj kolegovia. Nakoniec sa tiež rozhodli zostať.
Odchádzame do neďalekého supermarketu trochu sa zásobiť. Po návrate vyťahujeme vlastné zásoby na stôl a spoločne sa ponúkame. Kórejčanovi veľmi chutí údená pásiková slanina z Oravy, hovorí jej excellent bacon, a krája, až sa celkom minie. Mne domáca strava na večeru stačila, Márii tiež. Asi preto, že nám rozpočet viac nedovoľuje. Ostatní idú ešte do reštaurácie na prasiatko.
Takto vyzerá obvykle interiér ubytovní. Toto sú postele v hľadisku športovej hádzanárskej haly u hasičov v Mealhade.
Mária si natiera kĺby slovenskou konskou masťou, potom leží v posteli a čosi ticho spieva. Ja píšem poznámky do denníka a ošetrujem si nohy. Na päte pravej nohy objavujem prvý tohtoročný pľuzgier.
Ošetrujem ho podľa overených skúseností - ihlou s navlečenou hrubou bavlnenou nitkou ho prepichnem, nitku odstrihnem a nechávam trčať z otlaku. Necht na prste vedľa palca pravej nohy sa kýva, je na odpadnutie, preto ho leukoplastom aspoň fixujem.
V noci lialo a ráno tiež
Piatok 28. septembra 2012. Cieľ dnešnej trasy neplánujeme, uvidíme, ako dlho vydržíme a ako dlho vydrží dážď. Vieme, že najbližšia možnosť prenocovania u hasičov je v meste Águeda vzdialenom približne 30 kilometrov a potom o 15 ďalej v meste Albergaria a Velha. Topánky sme omotali igelitmi a nohy do topánky opäť išli v igelitových vreckách. Nohy v suchu je základ úspešnosti.
Sedíme a čakáme, kým aspoň trošku dážď neutíchne. Ornele napadlo zabiť čas čakania skúšaním hmotnosti našich batohov. A ako sme dopadli?
Španiel Mano, najmladší a najskúsenejší na svätojakubských cestách, má najťažší batoh, tipoval som mu aspoň 18 kíl, on tvrdí že len 16. Ja som svoj už odľahčil a niečo z neho zjedol, takže má asi už len 11 kilogramov. Mária i Ornela tvrdia, že ich batohy vážia len sedem až osem kíl, no a najvyšší 45-ročný Stanley hovorí, že pri odchode z Texasu batoh vážil a mal presne sedem kilogramov. Vyhodil vraj všetko menej potrebné. Nemá nožík, mobil, fotoaparát, nabíjačky, lieky a iné, pre nás samozrejmosti. No na rozdiel od nás mal dva kartóny kórejských cigariet a niečo už vyfajčil, takže bude vážiť menej. Vraj všetko sa dá kúpiť.
Manov obsah batoha mi je záhadou. Až neskôr sa ukázalo, že mnohé predmety vláčil len na jedno použitie, aj to nie nutné. Už som videl jeho hojdaciu sieť a jej krátke použitie, tiež má zbytočne navyše veľkú solárnu nabíjačku. Hovorí sa, že kto má malý batoh, má veľkú peňaženku a opačne.
Pršať neprestáva, dokonca silnie. Hľadáme prvú žltú šípku, aby nás vyviedla z mesta. Prechádzame najprv cez les, potom cez malé dedinky. Dážď slabne, neskôr prestane. V najbližšom bare kávičkujeme a na prosbu barmanky sa jej podpisujeme do knihy. Prevládajú tam zápisy Nemcov, Španielov, Poliakov i Brazílčanov. Odchádzame. Skupinka sa trhá, traja vpredu nabrali svižné tempo, ktoré udáva športovkyňa Ornela, Mária spomaľuje a ja ostávam pri nej.
Pätník s označením vzdialenosti do cieľa v Santiagu de Compostela
Stretnutie so Zbigniewom
V dedine Säo Joäo da Azenhasa sa mi z diaľky prihovára vychudnutý Poliak Zbigniew. Môže mať okolo 45 rokov. Ide v protismere, má namierené do Fatimy, a ak bude zdravý, tak aj do Lisabonu, možno aj ďalej. Žasnem.
Pýtam sa ho, odkiaľ ide a odkedy. Skoro som na zadok spadol, keď mi povedal, že ide peši z Krakova cez Bialsko-Bialu, potom cez Česko, Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko do Španielska, a tam Francúzskou trasou do Santiaga. Teraz pokračuje Portugalskou trasou na juh. Údajne už prešiel peši päťtisíc kilometrov.
Dôvod? Už pred ôsmimi rokmi šiel do Santiaga, vtedy to bol preňho veľký zážitok a sľúbil, že sa vráti. Teraz bol ten pravý čas - prišiel o zamestnanie, manželka sa s ním rozviedla, neplatil za elektrinu, odpojili ho, práce nebolo – tak šiel. O peniazoch veľmi nerozmýšľal, nejaké malé úspory mal, niečo si požičal a veril, že stretne dobrých ľudí, alebo si cestou zarobí.
Na cestách je už viac ako štyri a pol mesiaca. V 18-kilovom batohu má všetko, čo potrebuje, prestal mu vadiť po 300 kilometroch, lebo telo si zvyklo.
Keď odchádzal z domu, sám vážil 88 kíl, teraz mal 55. Oblečenie na ňom visí, druhé topánky mu dochádzajú, tretie má už v batohu, dostal ich. Povedal mi, čo sa mu stalo v jednom meste za Portom. Premočený a hladný sa chcel pred dažďom schovať do kostola. Bol zavretý, rovnako fara. Zrazu ho niekto poklopal po pleci a opýtal sa, či má nejaký problém. Potom ho odviezol do hotela, zaplatil izbu i stravu na dva dni, aby sa vysušil, vykúpal a zotavil. Bol to sám starosta mesta.
Dalo by sa s ním porozprávať aj dlhšie, no strácali sme čas za našimi spoločníkmi. Zaželali sme si šťastnú cestu a on nám na cestu dal po jablku, lebo platí máš - dáš, dáš – máš. Bol to ozajstný pútnik.
Malé zázraky sa dejú
Pred reštauráciou v Barró vidíme položený batoh, čo je znamením, že tam niekto je. Naši kolegova majú neskorý obed, tak si s Máriou prisadáme. Nečakajú nás, chcú zájsť až do mesta Albergaria a Velha. Lúčime sa objímaním, akoby sme sa už nemohli stretnúť. Možno si myslia, že na to nemáme, alebo, že sme veľmi pomalí a brzdíme ich. Neviem.
Pri obede mi Maria hovorí, že sa nechce ponáhľať, lebo má dosť času, lebo v Porte plánuje pár dni zostať a navštíviť sestru.
Ja by som si zas rád voči plánu nadišiel aspoň dva dni, deň na oddych v Santiagu a cestou domov deň na návštevu Madridu, najmä galérie Prado.
Spoločne sme prešli do mesta Águeda. Sedíme váhajúc na lavičke pri rieke. Mária chce ostať, ja ísť ďalej. Napokon povedala: My way - my problem, your way - your problem (Moja cesta - môj problém, tvoja cesta - tvoj problém). Objali sme sa a každý ide svojou cestou. Ona ostáva, ja sa snažím dobehnúť kolegov a s nimi zájsť do Albergaria a Velha. Pridal som na najväčšie obrátky a podarilo sa mi to ešte pred zotmením pred dedinkou Serem.
V dedinke nás zastavila pani, ktorá v minulosti už v Santiagu bola s manželom, otvára nám dvere do izby a hrdo nám ukazuje pútnickú palicu zavesenú na stene. Pre putujúcich má pripravený krčah so sladkou limonádou, čomu sme sa všetci potešili. Hovorí, že asi pred dvoma hodinami tadiaľ išli dvaja pútnici z Venezuely a Brazílie a za nimi žena a muž z Nemecka.
Západ slnka pred mestom Albergaria a Velha
Do mesta vchádzame už za tmy a dlho hľadáme hasičskú stanicu. Žiaľ, bola už obsadená. Čo teraz? Komusi napadlo, aby sme išli za farárom, možno nám poradí, alebo nás ubytuje. Zastihli sme ho na odchode. Keby sme prišli o minútu neskôr, tak ho nestretneme. Zaviedol nás k neďalekého obecnému domu, v suteréne boli na kope presne štyri matrace. Ako hovoril Poliak Zbigniew - Malé zázraky sa vždy dejú, a najčastejšie vtedy, keď je to najviac potrebné.
Autor: Pavol Papp
