ORAVSKÝ PODZÁMOK. Trestná agenda Oravskej stolice obsahuje stovky spisov. Stoličný súd, tzv sedria, riešil všetky trestné a civilné záležitosti. V sedriálnom protokole z rokov 1688 až 1735 sú zachytené niektoré prípady.
Vzácna kniha
Kniha je viazaná v koži, po obvode zdobená rastlinným motívom doplneným portrétmi mužov v oválnych rámikoch. Je písaná hlavne v latinčine, ale vyskytuje sa aj slovenčina. Každý zápis súdneho procesu je rozdelený na niekoľko základných častí. Obsahuje dátum a miesto zasadania, uvedenie žaloby a obžalovaného, predmet sporu, zápis o pojednávaní, rozhodnutie súdu. Charakter deliktov je rozdelený do niekoľkých častí. Lúpeže a zbojstvo, zabitie, mágia, násilie voči rodičom, majetkový spor.
Súdny spor
„Priebeh vyšetrovania a súdneho sporu bol podobný ako v súčasnosti,“ povedala historička Oravského múzea Iveta Floreková. „Keď sa niečo stalo, zavolali hajdúchov, ktorí prišli na miesto a zisťovali, čo sa stalo.“
Pomáhal im slúžny a prísažný súdu. Ak chytili podozrivého, začalo sa vypočúvanie. Najskôr získali dobrovoľnú výpoveď, ak sa im niečo nezdalo, prišlo na rad mučenie. To je jediný výrazný rozdiel oproti súčasnosti.
Žalobca vystupoval v mene stolice a snažil sa vinu dokázať. Obhajca hájil obžalovaného. „Chudobnému ho pridelili, tak ako dnes, ex offo,“ povedala Floreková.
Obhajovacia a obžalovacia reč bola väčšinou značne rozsiahla a plná vzletných fráz, ktoré mali dodať reči ráz dôstojnosti a zapôsobiť na sudcov. Po vynesení rozsudku sa nespokojná strana mohla odvolať na vyššiu súdnu inštanciu, ale to len v prípade, ak bolo odvolanie prípustné.
V sedriálnom protokole sú zapísané zaujímavé súdne procesy.
Zbojstvo
Časť prejednávaných súdnych sporov sa zaoberá zbojníkmi. V dnešnej dobe sú často označovaní ako hrdinovia. Typickým príkladom je Juraj Jánošík, ktorého tristé výročie popravy si pripomenieme 17. marca.
Zápisy však dokazujú, že zbojníci mali ďaleko ku šľachetným junákom, ktorí bohatým brali a chudobným rozdávali. Okrem jedného prípadu, boli všetky zapísané trestné činy namierené proti bohatým majiteľom usadlostí a mlynov, ale lup si vždy ponechali zbojníci. A brali všetko, čo malo akú-takú cenu.
V protokole sú zapísané odcudzené potraviny, štvrťky bryndze, masla, chlieb, klobásy, jačmeň, med aj pálenka. V kurze boli aj domáce zvieratá.
„V jednom zápise sa uvádza, že obžalovaný ukradol včely a predal ich,“ hovorí Iveta Floreková.
Zbojníci nepohrdli ani oblečením. Odnášali si župany, dolomány, nohavice, mentieky, živôtiky a fertuchy (zástery) rovnako ako valašky, sekery, paloše, pištole a flinty. Potešilo ich aj súkno a plátno, ktoré poľahky predali.
„Niektorí neváhali mučiť ľudí, aby vyzradili, kde majú peniaze,“ priblížila spôsob získavania informácií historička múzea. „Používali prešovanie prstov, bitie, bičovanie aj opaľovanie častí tela. V prípade ich dolapenia sa situácia obrátila a zbojníci počas mučenia vyskúšali na vlastnej koži, ako sa cítili ich obete.“
Niektorí odvisli, iných palicovali
Oravský stoličný súd riešil dva prípady zbojstva v roku 1735. Jakuba Jančuru súdili za to, že sa v roku 1734 dal na zbojstvo. So spoločníkmi zbíjal, kradol, mučil ľudí. Priznal sa dobrovoľne a dostal hrdelný trest.
V druhom spore sa pred súd postavili Valentín Braniak a Vojtech Svistek, ktorí v spoločnosti ostatných zbojníkov zbíjali a týrali ľudí. Aj oni skončili na šibenici.
V roku 1726 mal na mále Juraj Kolediak z Malej Lehôtky. Bol obvinený na základe výpovede mučeného delikventa Juraja Špáru. Ten tvrdil, že Kolediak ho nahováral na mnohé zlé a zlodejské činy, najmä na vykradnutie mlyna v Dlhej. Pre súd bola výpoveď Špáru nehodnoverná aj z dôvodu mučenia. Naopak, výpovede svedkov o dovtedajšom Kolediakovom počestnom živote, ale hlavne nepriame dôkazy, ho zachránili od popravy. Nevyhol sa však trestu 30 palíc.
Replika háku, na ktorom odvisol Juraj Jánošík.
Lúpeže
„Veľkú časť sedriálneho protokolu tvoria lúpeže a prepadnutia zemianskych domov, nezriedka spojené s poranením alebo usmrtením vlastníkov usadlosti,“ priblížila ďalšie spisy Iveta Floreková.
Matej Drbiak sa po prepadnutí kostola vlámal do domu zemianky Anny Kyselovej. Poviazal ju a spolu s ďalšou ženou Magdalénou odvliekol. Magdaléna následkom krutého zaobchádzania zomrela. Mateja sťali mečom, čo nebolo bežné, pretože poddaných väčšinou obesili.
Bartolomej Petrarčík okolo sviatku svätého Jakuba apoštola v roku 1688 prepadol dom zemianky Barbory Jurišky na majetku Orávka. Najskôr ju zbil bičom a potom, považujúc ju za mŕtvu, pochoval. V tomto prípade sedria nariadila náležité vyšetrovanie skutočnosti, lebo nebola úplne jasná a jednoznačná.
V roku 1688 boli obžalovaní Jakub a Juraj Luptákovci. Okolo sviatku Jána Krstiteľa prepadli v Trenčianskej stolici päť zemianskych domov, odkiaľ odniesli všetky hnuteľné veci. Niektorých majiteľov mučili a Frederika Zátureckého usmrtili. Potom ušli do Poľska, kde ďalej lúpili. Podrobili ich mučeniu. Mladší Jakub sa priznal, ale tvrdil, že lúpežnému spolku sa pridal z mladíckej nerozvážnosti. Uväznili ho a prikovali ku stene za pás. Staršieho Juraja sťali.
Pri Matejovi Piniakovi, ktorý vykradol usadlosť v Trenčianskej stolici a na Orave olúpil prostých občanov, rozhodnutie nepoznáme, rovnako ako pri Michalovi Moniačikovi, ktorý v Hornej Zubrici olúpil zemana. Pri mučení sa priznal, ale súd nariadil ďalšie vyšetrovanie.
Kradli aj zemani
Zaujímavý je prípad zemana Jána Revického, prezývaného Trnočka. V rokoch 1716, 1723 a 1726 kradol v Oravskej aj susedných stoliciach. Okrem toho, že vykradol stoličnú pokladnicu v dome Andreja Revického, hlavného perceptora Oravy, dom dvakrát podpálil. Obžaloba ho chcela podrobiť mučeniu. Obhajoba argumentovala zákonmi Tripartita, ktoré oslobodzujú príslušníkov šľachty od mučenia. Súd obhajobe vyhovel, ale zemana aj tak odsúdil na trest smrti obesením. Vzhľadom na šľachtický pôvod trest zmenili na sťatie mečom. Ján Revický sa odvolal na Kráľovskú súdnu tabuľu.
„Ako spor skončil nevieme, lebo zápis sa končí informáciou, že strávi vo väzení čas až po odpoveď na odvolanie,“ povedala historička Oravského múzea.
Vykrádanie kostolov
Svätokrádeže patrili medzi ťažké zločiny. Zaujímavý spôsob zvolil Albert Kania. V roku 1700 sa podkopal do kostola Svätého Jána Krstiteľa v Orávke, aby vykradol kostolnú pokladnicu. Skončil vo väzení Oravského hradu. Obžaloba žiadala mučenie, aby prezradil spoločníkov. Súd mu trest zmiernil pod podmienkou, že sa dobrovoľne prizná a peniaze vráti.
Jozef Bubenčik sa vlámal do kostolov na dolnej Orave a v Lokci. Napriek dobrovoľnému priznaniu ho mučili a odsúdili na trest smrti obesením.
„Bolo to obdobie po kuruckých povstaniach, počas doby, keď poddaní mali ťažký život a vojaci sa nemali v mnohých prípadoch kam vrátiť a dávali sa na zboj,“ povedala Iveta Floreková.
Ďalší zlodej Ján Královič sa so spoločníkmi viackrát vlámal do veže kostola vo Vyšnom Kubíne. V tomto prípade je vyšetrovanie podrobne zachované. Súd kládol Kralovičovi viacero otázok. Či bol pod hrozbou násilia pripojený k zbojníckemu spoločenstvu. Či bol opitý, keď sa k nemu pripojil. Či bol v takej veľkej núdzi, že kradol a či sa naozaj zúčastnil lúpeže, keď svedkovia dosvedčili, že dovtedy viedol počestný život.
Pravdepodobne na základe jeho odpovedí súd rozhodol. Skonštatoval, že je neprípustné, aby sa ktokoľvek dal zviesť neznámym človekom na nečestné činy. Opilosť neospravedlňuje, ale je dokonca dôkazom priťažujúcim. Obžalovaný nie je taký chudobný, ako predstiera, a teda nemal a nemusel kradnúť a nijakým nedovoleným spôsobom si nemal hľadať chlieb. Obžaloba žiadala absolútny trest, ale odsúdili ho len na 30 palíc.
Posledný spis týkajúci sa svätokrádeže patrí už spomínanému Jurajovi Špárovi. Kradol v Detve a vykradol aj kostol v Kokave. O tom, že obhajoba sa ho snažila zachrániť, svedčí zápis, v ktorom spochybňovala výpoveď jeho uväzneného spoločníka, lebo sa ňou snažil o zmiernenie vlastného trestu. Ani to mu nepomohlo.
„Bol podrobený mučeniu, usvedčený a odsúdený na trest smrti,“ priblížila posledné okamihy jeho života Iveta Floreková.
V ďalšej časti súdnictva na Orave v 17. a 18. storočí sa budeme venovať majetkovým súdnym sporom a procesom s bosorkami a vrahmi.
