Jeho reakcia bola spontánna a dopovedajúca. Veď beseda s najlepšou slovenskou moderátorkou posledných pár rokov splnila všetky naše očakávania. Ba dokonca, aj čosi viac, veď pri Adele nikdy neviete.
Meno Adely Banášovej sa v médiách a bulvári otriasalo už od vekov. Dlhé nohy, krivý nos, niekedy prudký humor, Plastické operácie či milenecké aféry, ktoré s pravdou nemali nič spoločné, boli vďačnou témou pre prabiedne plátky. A ruku na srdce, my sme boli vďační tiež.
Keď som na besedu šiel, nelomcovali so mnou emócie. Bolo mi jasné, s kým budem mať tú česť. Človek by sa aj tešil, ale zhon, bolesť hlavy a hlad mu to nedovolili. Aspoň jedno pozitívum tu možno nájsť- odpadnutá hodina, juchúú!
A tak sa krátko pred piatou popoludní pred nami zjavila známa tvár. Málokto z bežných smrteľníkov bude mať možnosť ju vidieť naživo. My sme boli tí šťastlivci.
Adela spustila hneď od začiatku. Nebolo na nej badať známky únavy, skôr naopak. Sršala pohodou, vtipom, tak zrelaxovane. Vtipné príhody so Sajfom nemohli chýbať. Dala nám pár rád, ktoré sú na nezaplatenie. Hovorila, že nie je dôležité, aké úspechy máte za sebou, ale akú víziu vidíte pred očami. Zaujímavosťou bola aj jej reč o začiatkoch vo FUN rádiu, kde ako násťročná žaba hravo porazila esá spoza mikrofónov. „Chceli niečo nové, neobkukané. Vychovali si ma pre svoju potrebu.“
Diskusia je hlavne založená na pýtaní sa, a tak sme nelenili a pýtali sa. Padla aj otázka, či je bulvár potrebný. „Deväťdesiat percent vecí ktoré na svete sú, nepotrebujeme. Veď si len skúste predstaviť tri dni bez elektriny...“
Poradila nám, aby sme pri pokusoch o prácu boli pri pohovoroch sami sebou, aby sme sa na nič nehrali. Možno to stokrát nevyjde a na stoprvý budú hľadať práve človeka, ako ste vy. To ma veľmi zaujalo, stotožňujem sa s tým.
V živote sa často stáva, že keď sa človek na niečo veľmi teší, tak to skončí katastrofálne a naopak. Mne sa na túto besedu absolútne nechcelo. Nervózne sme so spolusediacim vyklepkávali nohami od nervozity. A keď charizmatická moderátorka otvorila ústa a začala postupne otupovať šero nudy, tmy i našej nechuti, tak sa stala jednoduchá vec. Vychádzal som z miestnosti s úsmevom. A vôbec mi nevadilo, že som tam sedel dve hodiny.
