Život menil za mandarínky, mesačne mu prešlo cez ruky viac ako pol milióna korún. Jaroslav Dubovský smúti za časmi, kedy bolo kubínske námestie jednou veľkou rodinou.
DOLNÝ KUBÍN. Trafika je najstaršou prevádzkou na Hviezdoslavovom námestí, ktorá nepretržite funguje na tom istom mieste desiatky rokov. Jaroslav Dubovský (62) tam prvýkrát vkročil v roku 1972. Vyučený maliar, pochádzajúci z Valaskej Dubovej, prišiel po pracovnom úraze o časť nohy. Pripravil ho o ňu mostový žeriav v Ostrave. A tak mu komunisti ponúkli prácu v trafike.
„Bol som v tom čase jediným trafikantom na Orave. Zo začiatku to bol kríž. Ako sedemročný som sa hrával na predavača, no nikdy som nechcel byť obchodníkom. Presne vydávať bol stres, hanbil som sa komunikovať. No zabehol som sa.“
Zametá prvý
Na Život, Televíziu, Slovenku a sobotňajšiu Prácu s inzerátmi ľudia stáli v rade. „Prišlo 25 kusov Života a len na námestí som mal tridsať obchodníčok,“ hovorí Jaroslav. „Čosi som musel vyložiť, ale väčšina sa vždy odkladala. Ja som odložil Život, mne v potravinách mandarínky. Samozrejme, nedali mi tri kilá, ale kilo a pol sa vždy našlo.“
U čitateľov dnes boduje bulvár. Občas sa niekto opýta na pornočasopis, kedysi išli na dračku.
V pracovných dňoch otvára Jaroslav trafiku o šiestej ráno, v sobotu o siedmej. „Prvý na námestí zametám. Nemáme zatvorené. Práve vtedy, keď dáte lístok, že idete na obed, príde najviac ľudí. A každý zákazník v dnešnej dobe je dobrý.“
Časy, kedy mal stánok mesačný obrat päťsto-šesťstotisíc korún, sú dávno preč. Zárobok rapídne znížila pevná cena cigariet. „Teraz sa dá zarobiť iba na tabakoch. A dúfať, že si spolu s lacným tabakom zákazník kúpi aj niečo iné.“
Čím drahšie, tým lepšie
Po zdražení cigariet poklesol aj počet fajčiarov. „Väčšinou ale prestal fajčiť ten, kto je chorý. A veľa ľudí prešlo na tabak. Minule prišla pani, ktorá začala fajčiť po dvanástich rokoch. Kamarát začal po deviatich. Žena mu prišla o robotu, aj jemu hrozí prepúšťanie. Doma má peklo pre peniaze. Pohádali sa, šiel na pivo a fajčí. Čo má robiť, chudák.“
Zdravotné problémy prinútili skoncovať s cigaretami aj Jara. Vydržal rok a sedem mesiacov. „A viete, ako mi teraz chutia? Čím sú drahšie, tým sú lepšie.“
Za všetko môže zákazníčka, ktorá si v jednu sobotu ráno prišla kúpiť cigarety. „Za Davidoffky chcela zaplatiť päťstoeurovkou, ktorú som inak videl prvý raz. Ráno o pol ôsmej. Pekne som jej vysvetlil, že jej nemám vydať. Nebolo kde ani rozmeniť, všetky obchody boli ešte zatvorené. Brýzgala a brýzgala, potom odišla tresnúc dverami. Otočil som sa a siahol po prvých cigaretách, ktoré mi prišli pod ruku. Westky superlajtky, v živote som ich nefajčil. Prvá bola slabá, nič so mnou neurobila, tak som si povedal, ešte jednu a dosť. A prešiel som na silné.“
Vedľa na víne
Trafikant s nostalgiou spomína na časy, kedy obchodníci na námestí tvorili veľkú rodinu. Pomáhali si, spoločne oslavovali meniny aj narodeniny. A zažili nejednu veselú príhodu.
„Raz ma jeden pozval na víno do vedľajšieho bufetu. Povedal som mu, nemôžem teraz, vydrž do obedňajšej prestávky, od dvanástej do pol jednej. Vedľa boli farby-laky. Keď kolegovia zbadali, že odchádzam, dali na dvere lístok Som vedľa na víne. Všimol si ho pán z ľudovej kontroly, ktorý náhodou išiel okolo. Keď vošiel do bufetu, zľakol som sa. Povedal mi: Jaro, si jediný vedúci, ktorý napíše pravdu.“
