KLIN. Štefánia na vlastnej koži okúsila život v chudobnej Demokratickej republike Kongo. Z biedy, ktorú videla všade naokolo, jej bolo smutno. "Ľudia nemajú splnené najzákladnejšie práva na dôstojný život, na jedlo, oblečenie, strechu nad hlavou, prácu," hovorí. Ľudia z organizácie, s ktorými Štefánia v Kongu bola, prispievajú najmä na rozvoj vzdelávania. „Uvedomujú si, že učenie je odrazovým mostíkom pre boj s chudobou a dobrým základom pre budúcu zmenu a rast ekonomiky krajiny,“ povedala.
Na druhej strane je však aj Kongo poznačené svetom reklamy, hlavne vo väčších mestách. „Reklamy na umývačku riadu či pampersky mi v tejto časti sveta prišli skôr ako výsmech.“
Stavajú školu
„Humanitárna pomoc nie je ideálnym riešením problému chudoby krajín tretieho sveta,“ hovorí Štefánia. „Treba sa pokúsiť naštartovať ich vlastnú ekonomiku, začať niečo budovať, stavať.“
Do Afriky cestovala na pozvanie talianskeho kolegu spolu s duchovným Donom Danielom a s Michelle. Jej spoločníci majú mimovládnu neziskovú organizáciu s projektmi zameranými na pomoc ľuďom v Kongu. Rozhodovanie netrvalo dlho. „Správy o Kongu na internete neznejú lákavo - násilie na ženách, vojna, nebezpečné choroby,“ hovorí. „Strach som však nemala. Trochu ma zneistili známi. Nechápali, prečo a načo tam chcem ísť. Ale rozhodnutie som nezmenila.“
Trojčlenná minivýprava mala bohatý program. „Návšteva a finančná podpora sirotincov, stretnutia s právnikmi, ktorí riešia medzinárodné adopcie, návštevy vysokých škôl, odovzdávanie peňazí deťom adoptovaným na diaľku od adoptívnych rodičov,“ vymenúva Štefánia.
Najväčším projektom neziskovej organizácie je výstavba školy Boun Samaritano v Miabi. Otvorená bola pred tromi rokmi, v súčasnosti sa k nej pristavuje spoločenská miestnosť a jedáleň. „Z peňazí organizácie sa hradia režijné náklady, platy učiteľov. Deti nemusia platiť školné.“
Odložené deti
Štefánia prežívala v Kongu prekvapenia stále. Emócie sa pred miestnymi snažila zakrývať, alebo radšej o dianí príliš nepremýšľala. „Občas som všetko spochybňovala,“ hovorí. „Premýšľala som, o čo sa snažíme. Prečo pomáhame práve týmto ľuďom a nie iným s podobným osudom, ktorých je naokolo mnoho?“
Deti zo sirotinca sestier Františkánok v Miji Mayi, kde Štefánia bývala, všetky budú adoptované. FOTO: ARCHÍV ŠV
S chudobou sa stretávala denno-denne. Aj so zmienkami o úmrtiach, podstatne častejšími ako u nás. Umierajúce deti nie sú ničím výnimočným. Sirotince sú stále plné, každé mŕtve dieťa určené na adopciu je nahrádzané novým, z iného sirotinca.
„Prekvapil ma pohľad na chlapčeka nesúceho na chrbte svojho brata. Stretli sme ich na ceste, keď išli za mamou do nemocnice vzdialenej asi tridsať kilometrov. Odhadla som ich na tri a šesť rokov. Mali však viac, tamojšie deti vyzerajú pre neplnohodnotnú stravu mladšie. Samozrejme sme ich zviezli. Predstava, že pôjdu prašnou cestou bez ničoho, že budú musieť niekde prečkať noc a čo všetko ich môže postretnúť, bola hrozná.“
Ďalší deň zase na trhovisku za jedným stánkom zbadala opustené, nanajvýš ročné bábätko. Matka prišla až po trištvrte hodiny. „V mase ľudí sa mu mohlo hocičo stať. Neraz sa takto odložené dieťa už nenájde.“
Zvláštny prejav úcty
V Kongu je biely návštevník symbolom bohatstva. Domáci obyvatelia často žiadali od Štefánie a jej kolegov peniaze. „Kdekoľvek na ulici sa k nám v priebehu pár minút pridali desiatky detí a sprevádzali nás alebo za nami s radosťou vykrikovali,“ rozpráva Oravčanka. „Nikdy som sa však necítila ohrozená a ľudia sa mi zdali milí a úctiví.“
Pri návšteve nie je ničím výnimočným zaplatiť za nápoje, ktoré domáci hosťom ponúkne. „Bol to od nich prejav úcty, že nás pohostili nezávadným nápojom zo zapečatených fliaš. Nemohli sme tieto výdavky nechať na nich.“
Drahé lieky, biedne školy
Najviac času strávila Štefánia s Michelle a Donom Danielom v mestách, ktoré sú typické neporiadkom, špinou a masou ľudí všade, kam sa človek pohne. Vidiek je pokojnejší a skromnejší. „Murovano-plechové domy nahrádzajú hlinené a slamené domčeky, prostredie je čistejšie, aj ľudí je menej,“ hovorí Štefánia. „Celé rodiny spia pokope na hlinenej podlahe.“
Neporiadok a chaos je v Kongu bežný. FOTO: ARCHÍV ŠV
O rozvinutom zdravotníctve sa hovoriť nedá. "Na vidieku mnohí nemajú prístup k základnému ošetreniu a liekom. Nemôžu si ich dovoliť. Vo vnútrozemí sú totiž lieky pre zlú infraštruktúru a komplikovanú prepravu predražené." Ľudia sa dožívajú aj o dvadsať - tridsať rokov menej ako Európania. „V nemocnici v Mbuji Mayi je vo vstupnej hale, slúžiacej ako urgentný príjem, stôl, stolička a malá polička s liekmi. V ostatných miestnostiach sme videli len železné postele. Povedala by som, že tam človek skôr ochorie než vyzdravie.“
Ani školstvo nie je na vysokej úrovni. Deti chodia do škôl v uniformách, pekne a úhľadne vyzerajú len na prvý pohľad. V niektorých dedinách si školáci nosia so sebou umelé stoličky, aby nemuseli počas vyučovania stáť, alebo sedieť na zemi. Nemajú učebnice ani iné učebné pomôcky.
Pomenovali po nej opustené dievčatko
Milé prekvapenie zažila Štefánia v jednom zo sirotincov. „Pomenovali po mne malé dievčatko,“ hovorí. „Bol to silný zážitok umocnený tým, čo sme v ten deň so stovkou detí zažili. Všetky deti v Kongu boli milé a ich úsmevy nádherné. Nikdy na ne nezabudnem. Rovnako ani na šváby. Pišťala som len dvakrát. Potom som sa snažila ovládať, aby som neznepokojovala okolie.“
Štefánia bola ohúrená zelenou krajinou. Očakávala púšť, no nikde ju nevidela. Neodhadla ani oblečenie. Krátke nohavice a sandále musela vymeniť za dlhé oblečenie a plnú obuv. Pre vlastné bezpečie. „V Kongu čas nehrá žiadnu rolu. Niekoľkohodinové meškanie je úplne normálne.“
Nevylučuje, že sa do Afriky niekedy vráti. V súčasnosti chce však namiesto cestovania radšej finančne pomôcť africkým deťom. Pobyt v Kongu bol pre ňu vzácnou skúsenosťou. „Som vďačnejšia za to, čo mám. Chcem si to pripomínať, keď budem mať chuť na niečo sa sťažovať. A čo mi tie tri týždne zobrali? Ilúziu a predstavu, že sa ma svet Afriky netýka. Pretože všetci sme tak trochu zodpovední.“
