Oficiálne značenie Portugalskej trasy najbližšie k Fatime je smerom na západ v blízkom meste Tomar. Naplánoval som si zájsť tam a odtiaľ ísť po označenej trase do Alvaiázere, s očakávaním, že u hasičov bude voľné miesto na spanie.
Do Santiaga vedú cesty, ktorých smer je najčastejšie označený žltými šípkami alebo mušľami. Ojedinelé sa stáva, že putujúci zablúdi, obvykle svojou vinou z nepozornosti, no tiež preto, že niekedy na rázcestiach táto značka z neznámych príčin chýba, a zákon schválnosti funguje tak, že sa človek rozhodne nesprávne.
Mapa ciest z Portugalska do Santiaga de Compostella.
Pondelok 24. septembra 2012. Po včerajšom daždi sa vyčasilo a v Tomare už bola modrá obloha.
Tomar je jedno z najpozoruhodnejších miest Portugalska, je známe ako sídlo Kristových rytierov, ktorí tu po sebe zanechali nádherný kostolný komplex s kláštorom, ktorý je zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Mesto bolo kedysi významným centrom organizovania objavných ciest, financovaných týmto rádom. Založil ho veľmajster Rádu templárskych rytierov, ktorí tu od roku 1159 sídlili a sa značnou mierou sa zaslúžili o víťazstvo nad Moslimmi (Maurami) v bitke pri neďalekom Santaréme. Mestu dominuje hrad stavaný templármi, jeho stavba trvala 500 rokov.
Ťažký batoh
Tu v Tomare som si uvedomil, že môj batoh vážiaci 14,5 kilogramov je príliš ťažký, aby som bez problémov kráčal ďalej. Rozhodol som sa nejaké veci poslať domov. Na pošte (Correio) som sa rukami, nohami a kreslením lietadla, ktoré oblúkom letí s mojím dvojkilovým balíkom z Portugalska na Slovensko, dohovoril, čo vlastne chcem. Dali mi škatuľu a ja som vysypal obsah batoha na zem a ukladal do nej veci, ktorých som sa vzdal - vetrovka, slovník, prádlo, druhá čiapka... Podľa mapy má čaká 32 kilometrov so stúpaním od 56 do 333 metrov nadmorskej výšky.
Neďaleko hradu, naproti pošte sa nachádza mestský park Parque do Mouchao, cez ktorý preteká rieka. Tam som stretol starších manželov a opýtal sa ich na žltú šípku, ktorá by má nasmerovala von z mesta smerom na Santiago. Boli milí a ochotní, no skôr ako mi odpovedali, opýtali sa ma, či nie som hladný. Obed som zdvorilo odmietol. Odviedli ma k prvej žltej šípke, na ktorú si spomenuli, a popriali mi šťastnú cestu. Ako sa neskôr ukázalo, nebolo to najlepšie riešenie, no šťastne dopadlo.
Nasmerovali ma síce správnym smerom, no na alternatívnu trasu, ktorá tiež viedla do Alvaiázere, ale veľkými kľučkami, opakovane doľava i doprava, hore i dolu kopcami. Tým sa vzdialenosť zväčšovala.
Nikde nikoho
Trasa to bola pekná, i slniečko prialo. Najprv okolo rieky potom cez lesy, polia i dedinky či osady, ktoré nemali mená a zväčša boli prázdne, akoby v nich ľudia ani nebývali. Nemal som možnosť načerpať si alebo kúpiť si vodu, či spýtať sa niekoho, kde podľa mapy trasy, ktorú som našiel na poľskej internetovej stránke, vlastne som.
Typická cesta na Camino Portugués je cesta medzi kamennými ohradami.
Konečne po štyroch hodinách chôdze stretávam mladú ženu, ktorá svoju dedinku Calvinos na mojej mapke nenašla, no povedala mi, že som asi desať kilometrov od mesta Tomar, čo sa mi zdalo na štyri hodiny intenzívnej chôdze veľmi málo. Spotený, bez vody a smädný, lepkavý od konzumovania fíg rastúcich popri ceste, po ďalšej hodine zúfalo stopujem staršiu pani idúcu v protismere na aute. V dodávke vezie potravu pre dobytok. Rukami vysvetľuje, že idem síce správne, ale okľukou. Porozumel som, že približne dva kilometre smerom na západ v údolí je kratšia cesta, ktorá je tiež ozna-čená žltými šípkami. Ponúkla mi, že ma odvezie až do Alvaiázere, aj keď tam nejde. Odmietam, no dávam sa odviesť len po cestu k prvej žltej šípke.
Dedinka Calvinos – typické znaky starých portugalských dediniek – úzke a strmé cesty, kamenné domy, vstup do nich priamo z cesty.
Za ďalšie štyri hodiny, už pri zotmení, som bol pri veľkej a modernej hasičskej stanici. Hasiči mali aj izbu určenú pre putujúcich, no bola už obsadená.
Neviem, čo na ich veliteľa zapôsobilo viac, či moje sklamanie, zúbožený výraz, či to, že som sa priznal, že aj ja som bol hasičom a ukázal svoje foto s hasičmi i znak slovenských hasičov, ktorý som mu daroval. Mimochodom, bol som na to pripravený. A je známe, že hasiči si pomáhajú. Niekde zohnali matrac a pridali ho na izbu, ku mne podobným putujúcim.
Bolo ich tam už šesť. Manželský pár z Nemecka, mulatka Mária z Portugalska pochádzajúca z Angoly, Talianka Ornella, Španiel Manuel - Mano a vysoký šikmooký Kórejčan Stanley bývajúci v americkom Texase a podnikajúci v Južnej Kórei. Boli už umytí, prezlečení, chystali sa na večeru. Ako som sa neskôr dozvedel, keď ma zbadali vstúpiť zničeného do izby, dávali mi tri dni života na trase.
Putovanie v skupine
Utorok 25. septembra 2012. Ráno ma ostatní putujúci prijali medzi seba. Putovanie v skupinke malo isté výhody i nevýhody. Výhodou bolo, že Kórejčan mal podrobnú príručku o trase s mapami a jazykové znalosti portugalčiny a španielčiny domorodcov boli na nezaplatenie.
V skupine som bol najstarší, najmladší bol 36-ročný Španiel, ktorý už v minulosti na trasách Camino prešiel 4000 kilometrov, ja dovtedy 1100 peši a sám. Malo to výhodu, že som si chôdzu, trasy a návštevu pamiatok, nocľahy, stravu i čokoľvek iné plánoval sám, nikoho som neobmedzoval, nebrzdil, nenaháňal, večery som obvykle trávil sám a nikdy som nevaril.
Teraz som bol prvýkrát v skupine, ktorej chod má svoje pravidlá. Ráno sa začína spoločne niekde v cafebare na raňajkách, tam sa dohodne cieľ a potom každý ide svojím tempom sám, niekedy v dvojici. Na trase sa stretnú spolu vtedy, ak niekde pri trase vidia oddychujúceho kolegu, alebo položený batoh pred nejakým barom či niekde inde, kde sa dá najesť, napiť, oddýchnuť.
Vtedy sa čaká aj na ostatných. Nečaká sa vtedy, ak niektorý člen skupiny oznámi, že už ďalej nejde, alebo zmení trasu, alebo pokračuje ďalej sám. Alebo ak bolo čakanie na niekoho pridlhé.
Mestečko Ansiäo – časť z námestia, miesto našej obednej prestávky.
Človek mieni...
Pri raňajkách som navrhol ako cieľ ďalšej etapy malé mestečko Rabacal vzdialené podľa mapy 33 kilometrov. Španiel presadil dedinku Zambujal, o ktorej som ani nevedel. Je to o tri kilometre ďalej a je údajne s lacným ubytovaním. No ako sa neskôr ukázalo, človek mieni, Pán Boh alebo okolnosti menia.
Trasa bola nádherná. Na začiatku stúpanie do nadmorskej výšky 483 metrov, potom mierne dolu do výšky 98 metrov. Lesy i poľné cesty lemované poukladaným kamením, medzi tým malé dedinky s miniatúrnymi kostolíkmi či kaplnkami. Po čase začalo pršať. Najprv slabo, potom striedavo. Obedovali sme v mestečku Ansiäo.
Poobede to bolo horšie. Zaostal som vďaka komplikovanému i zdĺhavému obliekaniu pršiplášťa a následne aj vďaka nepozornosti i hustému dažďu som prehliadol označenú odbočku. Kým som to zbadal a vrátil sa späť na značku, trvalo to aspoň pol hodiny. Ostatní ma čakali v akejsi dedinke pod strieškou. Vyčítali mi, že v prípade problémov som mal pískať či kričať.
Na trase Camino Portugués je často vídať dve značky, žlta šípka ukazuje smer do Santiaga de Compostela a modrá do Fatimy.
Intenzívny dážď už nemohli vydržať ani moje nepremokavé goretexové topánky, tie isté problémy mali aj ostatní. Večer sme spolu došli premočení a po kolená zašpinení do Rabacal, dediny s významnými archeologickými nálezmi z čias rímskej ríše a s múzeom.
Predavačka v obchode s potravinami, zbadajúc nás zalomila rukami, no ochotne nás obslúžila i pripravila stôl k občerstveniu. Na ospravedlnenie čakania som objednal víno, ktosi chlieb a nejakú sušenú klobásu a diskutovali sme o možnom nocľahu vo vedľajšej budove Casa de Turizmo za 16 eur. To sa zdalo mne i Portugalke Márii veľmi veľa.
Nocľah v garáži
Napokon ostali v Rabacal piati. S Máriou sme za tmy a dažďa, v nádeji na lacné ubytovanie, vyrazili do dedinky Zambujal, vzdialenej tri kilometre. No farár, ktorý má malú ubytovňu na starosti, bol niekde v okolí na pohrebe.
Čakali sme na neho do noci dokonale premočení a uzimení. Bola nám zima, Márii zvlášť, triasla sa. Preto som z batohu vytiahol poldecovú nádobku slivovice, odloženú na dezinfekciu v horších časoch. Pomohlo, aspoň zdnuka bolo teplejšie. Nakoniec sa nad nami zmiloval kostolník a pustil nás do farskej garáže. Spal som na zemi na matraci, Mária objavila vedľa izbietku aj s posteľou. Ubytovanie už lacnejšie ani nemohlo byť.
Garáž sme obvešali všetkým mokrým, čo sme mali na sebe i v batohoch v nádeji, že to do rána vyschne. Nevyschlo.
Autor: Pavol Papp
