Na španielskom území má Camino Portugués dĺžku 107 kilometrov. Tí, ktorí chcú vidieť a zažiť viac z Portugalska, môžu začať putovať aj z južnejších miest, napríklad z Lisabonu, Tomaru, Coimbry, aj odtiaľ je trasa označená. No pred mestom Porto nie sú lacné ubytovne pre putujúcich. Možnosť nájsť si lacnejší nocľah je problém.
V Porte sa dá vyspať na hasičských staniciach (Bombeiros), niektoré majú pre putujúcich vyhradené miesta na spanie, sú zadarmo, ale často obsadené. Dá sa však vyspať aj v hoteloch či penziónoch, a ak máte šťastie, nájdete aj iné provizórne ubytovanie. Za Portom je pre putujúcich viac ubytovní, lacné sú však len tie obecné.
Olivovými hájmi i asfaltkou
Portugalská trasa vedie územím podobným našej Orave. Je však v nižšej nadmorskej výške, zato s častejšími stúpaniami a klesaniami, niekedy veľmi strmými. Kráča sa krajinou eukalyptových či zmiešaných lesov. Kráča sa cez kamenné i moderné mosty, často nad vyschnutými riekami. Kráča sa chodníkmi i cestami.
Cesty sú obvykle pekné poľné, ideálne aj pre horské bicykle. Čo bolo najhoršie, v Portugalsku je aj dosť vydláždených ciest nepríjemných na nohy. Príjemne sa kráčalo cez vinice, okolo olivových hájov, figovníkov i po rímskych cestách, vybudovaných ešte za čias Rímskej ríše. Nemilým prekvapením boli čierne skládky odpadu, najmä pri cestách v portugalských lesoch.
Nádherné mesto Porto
Pre mňa bolo najvhodnejšie cestovať lietadlom do Porta a potom autobusom do pútnického mesta Fatima – začiatok môjho putovania.
Porto je známe silne alkoholizovaným vínom Vinho do Porto a - krásou. Na letisko som priletel neskoro večer a do postele vo vari najlacnejšom penzióne v meste som sa dostal tesne pred polnocou. Dostal som posteľ v štvorposteľovej izbe v podkroví s miniokienkom. Hneď po otvorení dverí som pochopil, že moji dvaja už spiaci spoločníci majú podobné záujmy ako ja. Svedčili o tom batohy na zemi, neporiadok, rozvešané prádlo a typická vôňa, akú tiahnú za sebou ľudia a ich batožina, ktorí prešli peši už viac kilometrov. Spal som na poschodovej posteli.
Po zobudení sa dozvedám, že muž, asi päťdesiatnik, zo Švajčiarska, má už za sebou trasu z Fatimy do Porto a mladá Nemka kráča z mesta Coimbra.
V pláne mám jeden deň na prehliadku Porta. Ráno ma vonku prekvapila tvrdá realita krásneho mesta, smetiari odpratávajúci množstvo odpadkov, skla a fliaš z nočných hlučných zábaviek. Prvá osoba, ktorá ma oslovila, bola mladá pani žobrajúca o príspevok na zahnanie hladu. Našiel som miesto, odkiaľ by som nasledovný deň cestoval autobusom do Fatimy, kúpil som si lístok.
PORTO. Pohľad z mosta Ponte de Luis I. na starú časť mesta a rieku Douro.
Vyberám sa na prehliadku starej časti mesta zapísanej do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Najprv na hlavné námestie Praca da Liberdade a na hlavnú ulicu k radnici mesta, potom na železničnú stanicu Säo Bento zvnútra vyzdobenú veľkoplošnými historickými výjavmi vytvorenými modrobielymi maľovanými kachličkami „azulejo“ (azulecho), ktoré na Pyrenejský poloostrov doniesli pravdepodobne Arabi.
Azulejo sú typickým prvkom portugalskej architektúry, Porto je toho iste príkladom. Sú najmä na kostoloch a významných budovách tak zvonku ako aj zvnútra. Malé azulejo s výjavmi prevažne kresťanskými sú často umiestňované aj na rodinných domoch v celom Portugalsku.
Nedá sa obísť slávna Katedrála (Sé) postavená na kopci, kde dostávam Credencial – pútnický preukaz a prvú pečiatku. Do formulára uvádzam, odkiaľ prichádzam, pohlavie, vek i dôvod putovania.
Prechádzam cez neďaleký slávny oceľový most Ponte de Luis I.
Luis I. bol portugalským kráľom v rokoch 1861 - 1889, celým menom Luís Filipe Maria Fernando Pedro de Alcantara António Miguel Rafael Gabriel Gonzaga Xavier Francisco de Assis João Augusto Júlio Valfando de Saxe-Coburg-Gotha e Bragança. Básnik a vedec s vášňou pre oceáanografiu založil morské akvárium v Lisabone.
PORTO. Most Ponte de Luis I cez rieku Douro. Na pravej strane hore Monastario da Serra do Pilar, na rieke je lodička, akými sa v minulosti vozilo po rieke Portské vína do vinných skladov.
Ponte de Luis I. je most vedúci ponad rieku Douro. Navrhol ho Gustav Eiffel, autor slávnej veže z Paríža. Je vysoký a dvojpodlažný, hore prechádzajú ľudia, ale aj metro, ktorého súpravy jazdia veľmi opatrne a opatrne sa vykláňajú aj ľudia z neho pri pohľade hlboko nadol. Z mosta pozerám vľavo hore k slávnemu kláštoru Monastario da Serra do Pilar, kde istý čas pôsobila aj Sestra Lucia, ktorej sa ako malej zjavila vo Fatime Panna Mária.
Slávne portské víno
Hlboko dole na rieke sú lodičky Barcos Rabelos, ktorými sa v minulosti vozilo po rieke portské víno do vinných skladov. Hrozno pre výrobu tohto vína sa pestuje ďaleko za Portom, v strmých svahoch okolo rieky Douro. Tam ho po zbere znášajú k lisovaniu, ktoré prebieha tradičným spôsobom - bosí muži v trenírkach ho šliapu nohami, sú tesne oblapení za plecia, a pohybujú sa v dobrej nálade vpred a vzad, väčšinou pri speve či muzike a obveseľovaní vínom. Šliapanie hrozna sa považuje za veľkú slávnosť a je to vyhľadávaná turistická atrakcia.
Dôvodom zachovania tejto tradície je udržanie vysokej kvality, lebo podľa tvrdenia odborníkov, len ľudským teplom sa dosiahne požadovaná kvalita vinného muštu. Vylisovaný mušt sa nechá kvasiť až do obsahu alkoholu sedem percent, potom je kvasenie zastavené pridaním vinného destilátu s obsahom alkoholu približne 77 percent.
Takto spracované sa ponecháva cez zimu na vinných farmách a na jar sa prepravuje do mestečka Vila Nova de Gaia, ktoré leží na ľavom brehu rieky Douro, priamo naproti Portu. Tam vo vinných skladoch v dubových sudoch, vďaka prímorskému podnebiu výborne zreje aspoň dva roky.
Podľa donedávna platného zákona mohlo portské víno zrieť len v skladoch mestečka Vila Nova de Gaia.
Vidím prvé smerovníky
Vraciam sa ku katedrále, kde som prvýkrát zbadal namaľované šípky – žltú, ktorou je označovaná trasa pre putujúcich do Santiaga de Compostela, a modrú smerom do Fatimy. Začínam putovanie po žltej, zatiaľ bez batoha, cez starú časť mesta Porto. Najprv dole ku korzu pri rieke, kde sú i miesta na posedávanie pri víne, káve i špecialitách územia, a tiež trh so suvenírami pre turistov. Prevládajú farebné kohúty rôznych tvarov a veľkosti, patria k symbolom Portugalska.
Hlavná ulica Avenida dos Aliados od námestia Pracada Libertáde, vzadu radnica Pacos do Concelho.
Už z diaľky vidím kostol Igreja dos Cléricos s výraznou vežou Torre dos Cléricos. Výškou 75 metrov patrí k najvyšším v celom Portugalsku. Kráčam ku kostolu, vstupujem dnu a potom kráčam smerom von z mesta. K štadiónu slávneho futbalového klubu FC Porto idem metrom. A večer si vychutnávam víno i atmosféru mesta.
A som vo Fatime
Predpoludním prichádzam autobusom do Fatimy. O jedenástej začína v bazilike medzinárodná svätá omša. Z nebies hrozí búrka či niečo podobné, lebo takmer celé nebo sa zatiahlo čierňavou.
FATIMA. Námestie v pozadí s Bazilikou Fatimskej Panny Márie, na ľavej strane pod prístreškom je Kaplnka zjavenia Panny Márie.
Fatima je slávne pútnické miesto v Portugalsku. Trom malým deťom (Lucia, Hyacinta a František) sa tam 13. mája 1917 pri pasení oviec zjavila krásna pani. Cirkevná a svetská moc nechcela uznať toto ani ďalšie zjavenia, aj napriek zázraku s pohybujúcim sa slnkom, ktoré videlo 13. októbra 1917 až 70-tisíc ľudí, i napriek ďalším zázrakom a zázračným uzdraveniam.
Deti boli celý čas prenasledované a vypočúvané. Vedci a Cirkev zisťovali a vyhodnocovali skutky. Od roku 1922 začínal kanonický proces o udalostiach vo Fatime a až v roku 1930 sa zjavenia vyhlasujú za vierohodné a povoľuje sa verejný kult Panny Márie z Fatimy.
Je zaujímavé, že 13. mája 1981, presne v deň i hodinu prvého zjavenia vo Fatime, bol na námestí Sv. Petra v Ríme spáchaný atentát na pápeža Jána Pavla II. Pápež veril, i veľa veriacich verí v pomoc Panny Márie z Fatimy za záchranu jeho života. Guľka náboja vybraná z tela pápeža je vložená do zlatej koruny Panny Márie Fatimskej. Táto koruna je uložená v múzeu vo Fatime a pri veľkých cirkevných slávnostiach je nasadzovaná na hlavu sochy Panny Márie.
Chodník viery, nádeje a utrpenia
Návšteva baziliky i múzea boli pre mňa samozrejmosťou, tiež kaplnky na mieste zjavení. Prichádzam i k Pastoračnému centru Pavla VI., v jeho priestoroch sa nachádza aj veľký moderný kostol. Nedá mi nespomenúť kúsok berlínskeho múru, ktorý je mimo námestia.
A nesmierne pocity vo mne zanechal najmä mierne stúpajúci tzv. Chodník viery, nádeje a utrpenia, ktorý vedie od Kaplnky zjavenia. Je dlhý viac ako 250 metrov, je vyložený mramorom a chodí sa na ňom kolenačky, aby človek idúci po ňom aspoň sčasti pocítil utrpenie Ježiša Krista, ktorý tak skôr pochopí a vyslyší prosby či poďakovania.
Už samotný pohľad na idúcich po chodníku stačí, aby človek pochopil, že prejsť tú krátku trasu a potom sa postaviť je veľké utrpenie. Alebo pohľad na matku s dieťaťom v náruči či manželku, ktorá sa kolenačky takmer plazí a jej manžel kráča pomaličky vedľa nej. Drží ju za ruku či jemne hladí jej rameno, dodáva jej silu a morálne ju povzbudzuje. To mi vháňa slzy do očí. O to viac, keď vidím neskoro večer na prázdnom námestí vo veľkom daždi takto kľačiačky pomaly sa presúvať osamelú mladú bosú ženu, v protismere a do kopca.
Autor: Pavol Papp
