Niekedy je to román, inokedy tragikomicky znejúci sonet či zuniaca elégia. Honoré de Balzac raz povedal, že „žena je harfa, ktorá vydá svoje tajomstvo len tomu, kto na nej vie hrať“. Hmm, aké trefné, na mňa ako ušité. No ako hovorí nadpis, rozprávka sa skončila zle.
Nikdy som nepracoval s hudbou, nemal som k nej vzťah. U nás doma sa to moc nenosilo, a predsa len som natrafil na takú harfu. Krásnu, zunivú, čistú, úprimnú. Bál som sa. Nemal som poňatia, ako s ňou zaobchádzať, ako sa o ňu postarať, hrať s ňou. Potešenie vystriedala panika. Držal som v ruke nástroj svojho života. Respektíve som si to vtedy tak vysvetlil. Zle vysvetlil.
Bolo mi s ňou skvele, i keď zo začiatku to bol veľký boj. No aj v Biblii sa píše, že „kto vytrvá dokonca, nájde odmenu“. Vytrvával som s nádeji, že je to správne, že mi tak napovedalo srdce. Harfa mi hrala na srdce, na city, do duše prehovárala tónmi lásky a ja som sa nebránil.
No v poslednej dobe to akosi prestalo ladiť. Asi sa hudobník málo sústredil. Nevšimol si, že je inštrument zle naladený, že niečo neklape, nie je v poriadku. Chyba v ňom samotnom či v zaobchádzaní s ním? Chybu máme obaja.
A tak sa problém nakopil na problém a hudobník už nevládal tlačiť balvan problémov pred sebou. Snaha oboch riešiť to poväčšine stroskotala. Z ich vzťahu sa čosi vytratilo. A ja viem čo. Ten, ktorý skrížil naše cesty, ich aj znova rozplietol. A tak je to lepšie, i keď je to bolestivé. Človek sa poučí na vlastnej chybe, nech je to ponaučením i pre vás.
Stratil som silu a tak som odložil harfu nabok. Preč. Ďalej odo mňa. Chcel som si od nej oddýchnuť. Harfa si to však zle vysvetlila. Vraj som na nej nikdy nehral z lásky, že mi na nej nezáleží, že to bol rok omylov a že som si našiel iný nástroj. Toto je bolestnejšie ako celý rozchod, verte mi. Ale aspoň viem, že pochopiť ženu je úloha nadpozemská.
Nestrácam však vieru. Potrebujem načerpať silu. Silu rozlúsknuť ďalšie životné oriešky i orechy, ktoré mi osud i Boh do cesty privanú. A možno raz mi dovolia sa znova započúvať do lahodných tónov niekoho druhého.
Do oka mi padol citát francúzskeho básnika Charlesa Baudelaira, že „žena je nežnejšia ako kvet, no tvrdšia ako kameň“. Verím tomu, že po tomto krásnom období rozprávky, ktorá sa skončila zle, načerpám dosť síl na to, aby som znova okúsil aké to je, odčarovať kvitnúci kameň. Lebo vôkol nás ich je namraky. Verím, že raz taký nájdem, v tom mi Pán Boh pomáhaj.
