Článok pokračuje pod video reklamou
Viem, často je najmä v tom paláci aj sranda, no tú by sme oželeli. Novinári by začali chodiť iba do škôl, nemocníc, fabrík, na úrady práce, do domácností. Žiadni politici, žiadne politické šarvátky, vyhlásenia, sľuby, žiadne výhovorky na predchádzajúce vlády. Cez médiá by sa prihovárali ľudia politikom, nie naopak.
Predstavte si, že by boli televízie, rádia i noviny plné len správ z bežného života. Na tlačových besedách vlády by novinári informovali politikov o stave krajiny. Lebo ako môže o stave krajiny informovať niekto z paláca a nie priamo z terénu?
Ďalej si predstavte, že by nielen politici zverejňovali svoje majetkové priznania. Majetkové priznania a najmä mesačne aj výplatné pásky či iné almužny by boli bežní ľudia povinní zasielať predsedovi vlády, ministrom, poslancom i prezidentovi mailom. Im, nie ich úradníkom. Aby politici, ktorým sme zverili moc, mali reálny pohľad na život v krajine.
A predstavte si nemožné, že by v jeden deň tie informácie politikov otrávili (tak ako ich informácie otrávili nás) a začali by sa potrebami bežných ľudí zaoberať. Alebo aspoň s nimi súcitiť.
Ako nám to politici bez médií oznámia? Načo zas len oznamovať, veď to uvidíme v školách, v nemocniciach, vo fabrikách, na úradoch práce, ale najmä doma a vo vlastných peňaženkách.
No a nakoniec sa zobuďme.
