So scenáristom a hercom Andym Krausom si sadli pri tvorbe seriálu Susedia natoľko, že založili produkčnú firmu Továreň 5/7/11, ktorá vyrába aj obľúbený Panelák.
Vyštudovaný režisér Tomáš Jančo oslávil v novembri minulého roka 31 rokov. Keby sa dalo na Orave uživiť filmárčinou, zakotvil by natrvalo v Dolnom Kubíne, kde strávil detstvo a mladosť. Zatiaľ plánuje do rodného mesta umiestniť aspoň dej svojho celovečerného filmu.
Boli spomienky na detstvo, ktoré ste strávili na dolnokubínskom sídlisku, inšpiráciou pri tvorbe Paneláku?
- Do všetkého, čo robím, sa snažím dať kus samého seba. Čerpám teda aj zo svojho detstva. Ako tvorca musím nasávať všetko, čo sa okolo mňa deje, inak len cucáte z prstu.
Mal som krásne detstvo. Dnes deti vyrastajú inak, viac elektronicky, a je to škoda. My sme väčšinu času strávili na kopaniciach, ihriskách. Ihriská dnešných detí sú predovšetkým virtuálne.
Kedy ste začali s režírovaním a tvorbou scenárov?
- Amatérsky som začal točiť a písať ešte pred vysokou školou. Profesionálne som sa tomu začal venovať v prvom ročníku na vysokej.
Ste viac režisér či scenárista?
- Milujem písanie scenárov, tvorenie charakterov, oblúkov, tajomstiev, ale vždy sa budem považovať predovšetkým za režiséra. Rád pracujem s hercami a rozprávam obrázkami, gestami, vytváram ilúziu života. Túto robotu robím predovšetkým z lásky k príbehom, rozprávkam a to spája réžiu so scenáristikou. Ideálne je, keď si sám píšem aj scenár.
Kedy a ako ste sa dali dokopy s Andym Krausom?
- Andyho scenáre som robil už na vysokej škole, keď som natáčal prvý veľký slovenský seriál Medzi nami. Vtedy sme sa ale nepoznali. Písať spolu sme začali necelý rok po tom, ako som ukončil vysokú školu, išlo o seriál Susedia. Tam sme si pri písaní neuveriteľne sadli, čo nakoniec ocenili aj diváci. S Andym som si rozumel aj ako režisér s hercom. Réžia Susedov bola veľmi príjemná skúsenosť.
Čím to je, že ste sa spomedzi toľkých absolventov dokázali presadiť práve vy a dostali ste sa do kolotoča filmového a seriálového sveta?
- Netrúfnem si povedať, že by som bol talentovanejší ako moji spolužiaci. Ktovie, možno stačilo byť v správnom čase na správnom mieste. Možno som trochu komunikatívnejší. Pravdou je, že mi vždy viac išlo o pobavenie diváka ako o veľké umelecké metafory a výpovede. Samozrejme sa snažím, aby moja robota niesla isté posolstvo a nebola hlúpa, aby mala zmysel. Základ je, že si vážim diváka a snažím sa ho nepodceňovať. Ale napríklad na Paneláku spolupracujem so spolužiakom, s Mariánom Tutokym sme urobili aj Pod Povrchom.
Režisér pri práci, vpravo Zuzana Fialová.
Koľko seriálov ste už natočili? Máte na zozname vašej práce aj filmy?
- Seriálov bolo požehnane, od Medzi Nami, cez Susedov, Panelák, Kutyil s. r. o., Keby bolo keby, Pod Povrchom. Čo sa filmov týka, mám na konte zatiaľ len kratšie snímky, ale určite by som chcel v dohľadnej dobe urobiť aj celovečerný film. Možno sa bude odohrávať v Dolnom Kubíne.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň? Vymýšľate zápletky a dej seriálov sám alebo spoločne s Andym?
- S Andym robíme spoločne storyliney, dejové línie. Bohužiaľ na storyliney k Paneláku už nemám kvôli réžii a iným projektom toľko času, takže Andy na nich spolupracuje s inými autormi. Keď sme však spolu písali Panelák, Keby bolo Keby, Susedov, Pod Povrchom, Kutyila, vždy sme sa niekde stretli. Buď u Andyho na chalupe alebo u mňa doma a prácu sme prekladali pohárikom alebo hrou ping-pongu. Celé naše písanie bola tak trochu hra. Pamätám si, že Panelák vznikal u Andyho na chalupe, popri tom sme popíjali whisky a betónovali Andyho gril. Narobili sme sa ako hovädá, ale bola to paráda. Takto sa mi tvorba každého seriálu spája s niečím iným. Keby bolo keby bol vyslovene ping-pongový seriál. Medzi každým dielom sme drvili ping-pong.
Ľudské osudy v seriáloch sú inšpirované skutočnými ľuďmi alebo sú z vašej hlavy?
- Všetko je do istej miery inšpirované realitou. Keď do tvorby nedáte kus seba, svojich skúseností, pozorovaní, toho, čo máte zažité, tak to bude vždy falošné. Rovnako to funguje u hercov.
Ktorá z postáv v súčasných seriáloch Panelák a Pod povrchom je vaša najobľúbenejšia?
- Celkovo mám svoje postavy rád. Tam už viac záleží na tom, čo do napísaného charakteru vlejú samotní herci. V Paneláku najviac fandím Dudkovi Jančovi a Švehlovej. Obľúbil som si Imreho a Gejzu. V seriáli Pod Povrchom mám najradšej Mila Rešetku a Adama. Veľkú úlohu v tom zohráva aj to, že dobre poznám tých hercov, ktorí postavy stvárňujú, a mám s nimi vytvorený vzťah.
Keď ste začínali robiť Panelák, čakali ste, že sa stane najsledovanejším seriálom?
- Áno, bol som jediný, kto veril, že prekročíme päťstý diel, dokonca ani Andy tomu neveril. Je super, že sme dokázali vytvoriť niečo, čo toľko ľudí miluje. To, že diváci radi pozerajú naše seriály, je úžasné a vážim si to.
Vymyslíte novú postavu v seriáli. Buď sa ujme alebo nie, čo potom s ňou a s hercom, ktorý ju hrá?
- Herec, ktorý vstupuje do denného seriálu, musí počítať s tým, že sa to môže s jeho postavou veľmi rýchlo zvrtnúť. Denný seriál je živý organizmus. Herec musí do svojej postavy dať čo najviac života. Musí si niekedy doslova vydobyť svoj priestor. V Paneláku sú postavy, ktoré sme napísali ako epizódku na pár dielov, a už tam fungujú päť rokov. A naopak boli postavy, ktoré sme plánovali na dlho, a odišli veľmi rýchlo. To, či postava zaujala alebo nie, zistíme vďaka spätnej väzbe od divákov. To je kúzlo denného seriálu.
Po Paneláku ste vypustili nový seriál Pod povrchom. S akým zámerom?
- Je to úplne iný druh seriálu ako Panelák. Nie je to komédia, ide predovšetkým o dramatický seriál, ktorý je pomalší a vo svojej podstate smutný. V Paneláku neriešime také veci ako v seriáli Pod povrchom. Chceli sme osloviť aj divákov, ktorí majú radi tento druh rozprávania.
Na Slovensku sú podobné scenáristické skupiny, ktoré vám konkurujú. Ako ich vnímate?
- Všetci sa tu na tomto malom ihrisku snažíme urobiť, čo sa dá, takže myslím, že nevraživosti medzi nami nie je veľa.
Čím to je, že Slovákov v súčasnosti najviac priťahujú k televíznym obrazovkám práve vaše seriály?
- Pri Paneláku je to jednoznačne preto, lebo je jednoduchý, zábavný a je zo života. Divák si pri ňom oddýchne od každodenných starostí, nemusí pri ňom nič riešiť. Panelák je pre mnohých ľudí to večerné vydýchnutie pred spaním. Pri Pod Povrchom je to asi tým, že sa snažíme, aby čo najviac komunikoval s divákmi, aby pôsobil reálne, aby sa diváci dokázali stotožniť s postavami. Jednoducho sme sa snažili urobiť ho tak, aby mu divák uveril, aby dialógy nešušťali papierom.
Zlepšili sa podľa vás na Slovensku podmienky pre domácu filmovú tvorbu?
- Myslím, že filmová tvorba na Slovensku zatiaľ moc nefunguje. Diváci neveria slovenským filmom, pretože sa už veľakrát sklamali. Treba začať robiť žánrové filmy pre divákov, komédie, horory, trilery, filmy, ktoré budú s divákom komunikovať a nie ho poúčať a recitovať mu.
Čo vás na vašej práci baví najviac a čo naopak nenávidíte?
- Mám šťastie, že si zarábam prácou, ktorú milujem. Samozrejme, sú horšie obdobia, keď sa toho vie veľa nakopiť a idem na doraz. V podstate ide o neustály kolotoč okolo pľacu, strižne, zvukového štúdia a prázdneho bieleho papiera, keď píšem nejaký námet alebo scenár. Niekedy sa mi z toho vie zatočiť aj hlava, ale nemôžem sa sťažovať.
Chodievate často na Oravu? Plánujete sa tu vrátiť alebo sa z nej stalo už len vaše rodné miesto?
- Orava je môj domov a vždy bude. Máme tam chalupu, kde trávim toľko času, koľko sa len dá. Dokázal by som tam aj žiť, ale to by som musel robiť niečo iné, lebo s mojou profesiou veľa vody na Orave nenamútim.
