Dovoľte mi, aby som sa aj ja pozrel na zúbok tejto pálčivej téme, lebo mi naozaj nie je jedno, čo sa naozaj deje pod pokrývkou dobre zohranej duchovnej hry. Lebo keď človek niečomu úpenlivo verí, tieto reči k pohode rozhodne neprispievajú, uznajte sami.
Letná brigáda bola v plnom prúde, keď sa mi do uší dostalo, že odvolávajú trnavského arcibiskupa. Nič špeciálne, pomyslel som si. Prešlo však pár mesiacov, lopatu vystriedalo pero a ranné vstávanie na šichtu prepustilo svoje miesto pravidelnému školskému harmonogramu. A moje oko zbystrilo.
Sympatický, ľudom tak blízky kňaz, bol odvolaný zo svojej funkcie. Začal som v tom vŕtať. Bolo mi jasné, že si vzal na seba príliš ťažké jarmo, ktoré sám neunesie. Ako hovorí písmo „bol hlasom volajúceho na púšti“ alebo na inom mieste „svetlo prišlo na svet, ale tmy ho neprijali.“ Tmy spod habitov...
Bezák to myslel dobre. Uvedomoval si, že je nutná nová evanjelizácia našej Cirkvi. Prebieha nám rok viery, aké symbolické, že? Chcel kritickú vrstvu našej spoločnosti - dorast, priviesť na božie chodníčky. Robil to však inak. Vďaka svoje charizme a prístupu strhol mnoho veriacich. Nie možno tou najsprávnejšou cestou, ktorá je v súlade s cirkevným rádom, no účel svätí prostriedky nie? Tu nastáva rozbroj.
Na druhej strane mi napadlo, že pán arcibiskup niekedy tliacha do prázdnej slamy. V kázni z prvého júla tohto roku, v ktorej sa vyjadril na margo odvolávajúcich listín, že tu nie je k tomu, aby niečo komentoval, tobôž nie, aby sa vyjadroval novinárom. Čo sa teda stalo, prečo Bezák prehovoril tak exkluzívne, že sa oňho televízie doslova bili? Niekoľko komentárov, horúcich diskusií ba dokonca dokument sú dôkazom toho, že zrkadlo obrazu slovenskej Cirkvi je príliš ťažkým bremeno pre jedny plecia.
V našej malebnej krajinke sme veľmi zábudliví. Hlavne keď ide o veľké veci, siahodlhé spory či odsúdeniahodné kauzy. Bojím sa, že sa na trnavské svetlo v tmách zabudne. Bojím sa, že sa to opäť premlčí. No najviac sa bojím toho, že sa nikdy nedozvieme pravdu. Pravdu o tom, ako to naozaj bolo s odvolaním. Pravdu o tom, čo viedlo Bezáka k uchýleniu sa k novinárom. Práve tento krok nahral obom stranám na smeč. Stačí si vybrať: „Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne“ verzus „Za dobrotu na žobrotu“.
