Nikto nie je nesmrteľný (december 2012)

Dodo Kopold (32) patrí medzi najlepších slovenských horolezcov. ľuďom radí, aby nechodili na osemtisícocvky, lebo tam nič nie je iba zima.

VYŠNÝ KUBÍN. Prijal pozvanie organizátorov Večera cestovateľov, aby sa s milovníkmi hôr podelil o svoje zážitky a priblížil náročný výstup skalnou stenou Great Trango.

Prečo ste si vybrali hory a nie more?

Prečo nie? Som síce vyučený námorník a študoval som lodnú dopravu, ale hory milujem a okrem toho, že leziem, robím jachting, učím sa lietať, jazdím na koni a veľa ďalších nevšedných aj bežných vecí. K lezeniu som sa dostal asi tak ako väčšina Slovákov - vo Vysokých Tatrách.

Dodo Kopold

Čím vás upútali?

V sedemnástich rokoch ma očarili zimné Tatry. Sú úžasné. Atmosféra zimných bivakov, romantika, ktorá sa dá prežiť na horských chatách. Uchvátilo ma to a na chvíľu som sa tam zdržal.

Päť rokov po prvej skúsenosti s tatranskými končiarmi ste navštívili Himaláje a o ďalších päť ste stáli na vrchole Cho Oyu (8201 m n. m.), vašej prvej osemtisícovky.

Bol to prirodzený vývoj. Najskôr som liezol v Tatrách, potom v Alpách. Neskôr päťtisícovky a nakoniec osemtisícovky. Chvíľu ma to bavilo, ale po troch rokoch som pochopil, že to s lezením nemá takmer nič spoločné. Som odchovaný ako lezec a nie ako turista. V Himalájach som prešľapával stopu. Je tam objektívne nebezpečenstvo, trhliny, padajú lavíny. Uvedomil som si, že nechcem liezť ťažké veci na veľmi vysoké kopce. Som skromný človek a uspokojím sa aj s veľmi náročnými výstupmi na šesťtisícovky.

Miluje rôzne štýly lezenia.

Na stretnutí Večer cestovateľov vo Vyšnom Kubíne ste povedali, aby ľudia nechodili na osemtisícovku, lebo tam nič nie je, iba zima. Vy ste sa napriek tomu postavili pod ich vrchol dvanásťkrát.

Tak dlho mi trvalo, kým som to pochopil. Aj preto o mne nemôžete povedať, že som Himalajista.

Do akej kategórie teda patríte?

Som univerzálny lezec. Pre mňa nie je horolezectvo jedna disciplína. Zahŕňa buildering, Himaláje, ťažké skalné výstupy, ľadové lezenie a ďalšie možnosti a spôsoby zdolávania toho, čo príroda ponúka. Dokážem liezť s mladými ľuďmi v ťažkých buildroch, alebo sa naviažem a leziem v desiatom stupni obtiažnosti na skale. Tak isto si môžem odbehnúť na osemtisícovku. Bola by škoda vynechať niektorú z týchto vecí.

Nevyhýba sa ani takýmto extrémom.

Na Himaláje ste teda nezanevreli?

Určite nie. Výstupy na najvyššie kopce mi dali veľa. Mám nové skúsenosti, ale hlavne všetko vnímam inak. Kedysi som si myslel, že Tatry sú vysoké. Neskôr som zistil, že tam nie je hlboký sneh alebo dlhé nástupy. V Himalájoch sme pod nástup išli jeden deň. V Tatrách ľudia nadávajú, že idú pod nástup tri hodiny a hovoria, ako ďaleko to je.

Ktorý výkon si vážite najviac?

Každý výstup mi dal veľa. Najhodnotnejšie nie sú výkony a výstupy, ale to, že som sa zoznámil s mnohými ľuďmi. Lezenie mi otvorilo hranice poznania krajín a kontinentov. Vďaka nemu som spoznal celý svet.

Aké bolo vaše najťažšie rozhodnutie?

Zažil som veľa ťažkých rozhodnutí. Najťažšie je odhadnúť mieru rizika a kedy sa mám otočiť. Máš na výber. Nemusíš sa otočiť, ale musíš vedieť, že je to nebezpečné. Na Cerra Torre sme boli s kamarátom blízko vrcholu. Liezli sme tam hodinu v zlom počasí a už sme prekročili mieru bezpečia. Rozhodovali sme sa neskoro. Už dávno sme mali ísť dole. Všetko treba robiť s mierou a rozumom.

Svoje skúsenosti chce odovzdať deťom.

Platí to len pre vysokohorské lezenie?

Platí to všeobecne. Napríklad Tatry. Treba navštíviť krásne veci, ktoré sú známe a zvoliť ľahšiu trasu za pekného počasia. Vyliezť si to pre radosť, užiť si to s kamarátmi. Vrátiť sa na chatu, dať si dve - tri pivká a zažiť krásnu atmosféru. Treba zvážiť svoju silu a schopnosti.

Nestačí si pozrieť super adrenalínový film a potom sa snažiť zopakovať to isté. Nikto nie je nesmrteľný, ani tí, ktorí tie filmy točia. Netreba robiť extrémy. Treba si uvedomiť, že horolezectvo nerobíme preto, aby nás niečo bolelo, trpeli sme a trpeli ľudia okolo nás.

Robíme to preto, lebo nás to baví a pohyb v prírode je krásny. Mont Blanc alebo Gerlach môžu byť nádherným zážitkom a pritom to je z lezeckého hľadiska bežná vec. Pre niekoho to môže byť jeden z najkrajších životných snov. Ľuďom netreba brať sny.

Ako si predstavujete svoju budúcnosť?

Ešte stále som mladý. Chcem objavovať svet. Je mi ľúto vynechať nejaký živel. Po lezení sa chcem pozrieť do vzduchu, potom by som sa rád vrátil k vode. Určite chcem odovzdať svoje skúsenosti ľuďom a najmä svojim deťom.