Moje šťastie nezávisí od toho, čo mám, ale od môjho rozhodnutia tešiť sa z toho, kde som a čo robím, tvrdí Katarína Barnašová.
RABČA. Čistú a modernú nemocnicu vymenila za malý poľný domček v Sudáne. Lekárka z Rabče už rok pomáha ženám a deťom v najchudobnejších častiach Afriky.
Jednoduché a malé
„My žijeme v raji, máme krásne nemocnice, kde je o nás naozaj postarané,“ hovorí Katarína, ktorá kedysi robila na gynekologicko-pôrodníckom oddelení v trstenskej nemocnici.
„V Sudáne pracujem v malej poľnej nemocnici. Pôrodnicou je veľmi jednoduchá miestnosť, nie je krásne vymaľovaná, nevonia ako u nás. Keď ma v noci zavolajú k pôrodu, som vystavená útokom hmyzu, ktorý prilieta za svetlom a krvou.“
Katka sa do Afriky dostala pred rokom. Pomáhať ľuďom z chudobnej časti sveta bolo odmalička jej snom. Presné miesto si neurčovala, kam ju poslali, tam išla.
Šesť mesiacov strávila v Južnom Sudáne, ďalšie štyri v Burundi. V lete sa na chvíľu ukázala doma. Koncom augusta letela do Afriky znovu.
Najradšej rodia doma
Katarína Barnašová pracuje najmä v oblasti gynekológie a pôrodníctva. Pomáha však aj ostatným chorým ľuďom. Liečiť v Afrike nie je ľahké.
Lekári občas privedú na svet aj trojčatá. FOTO: ARCHÍV KB
„Miestne ženy sú veľmi jednoduché a ťažko formovateľné, uprednostňujú pôrod doma,“ hovorí lekárka.
„Veľakrát k nám prichádzajú až vtedy, keď majú vážny problém. Pomaly však začínajú chápať, že my, lekári, im chceme pomôcť. Počas tehotenstva ženy vyšetrujeme, pozývame na testy, dávame im potrebné lieky. Žiaľ, stále veľa žien tají svoje tehotenstvo až dovtedy, kým sa niečo neskomplikuje.“
Len v Burundi sa Katarína stretla s modernejšími budúcimi mamičkami. Tie prichádzali do nemocnice už mesiac vopred, aby stihli porodiť pod dohľadom lekárov.
Uprednostňujú šamanov
V Južnom Sudáne sa lekárka z Oravy stretáva s prípadmi, ktoré zrejme nikde inde neuvidí.
Neraz k nim prichádzajú pacienti v ťažkom stave a s chorobou, o ktorej lekári na Slovensku ani nechyrujú. Niekedy im misijní pracovníci nedávajú šancu na prežitie. „No oni prežijú a pozbierajú sa,“ hovorí Katka.
„Je tam však veľmi veľa zbytočných úmrtí. Aj vďaka tomu, že mnohí miestni stále veria šamanom. Keď už od bolesti nemôžu vydržať a predsa prídu k nám, je ťažké zistiť, čo im vlastne je. Často povedia iba ,,rem“, čo znamená bolesť. A potom sa krok po kroku musíme pýtať a vyšetrovať, aby sme prišli na to, kde je problém.“
Veľakrát však odborníci diagnózu dlho neurčujú. Pacient totiž vyhľadá pomoc až vtedy, keď už je choroba v pokročilom štádiu a zrejmá na prvý pohľad.
Stáva sa, že žena príde do nemocnice až tri dni po tom, ako doma nemôže sama porodiť
„Samozrejme, bábätko je už mŕtve, niekedy má žena aj prasknutú maternicu. Vtedy sa snažíme zachrániť aspoň matku. A väčšinou sa nám to podarí. Hovoríme, že Pán Boh má týchto ľudí veľmi rád a dáva im silu prežiť to, čo by sme my nikdy neprežili. Preto aj s tým málom, čo máme, dokážeme pomôcť.“
Drahé súkromné, skromné štátne
Africké zdravotníctvo je rozdelené na súkromné a štátne. Podľa toho vyzerá aj vybavenie a starostlivosť. Všetko závisí od financií.
Na dobrej úrovni sú len súkromné nemocnice. V tých si však pacienti musia každý úkon či vyšetrenie zaplatiť.
„Žena rodiaca v súkromnej nemocnici, ak tam leží tri dni a rodí bez komplikácií, zaplatí 2 500 amerických dolárov,“ hovorí Katarína.
„Štátne nemocnice sú na veľmi nízkej úrovni. Nie je tam dostatočná starostlivosť a tiež si musí pacient kúpiť lieky, ktoré mu lekár predpíše.“
Nemocnica, v ktorej pracuje aj lekárka z Oravy, dostáva lieky a zdravotnícke vybavenie cez rôzne organizácie, čo-to príde aj od štátu.
Aj tu musia pacienti za vyšetrenie platiť. Ide však len o symbolickú sumu, jeden sudánsky pound, teda približne tridsať centov.
Treba si držať odstup
V oblasti, kde pôsobí Katarína, žije prevažne kmeň Dinka. Ľudia bývajú v malých hlinených domčekoch, takzvaných tukuloch. Niektorí spávajú pod holým nebom. Dbajú na potomstvo, hovorí sa, že čím viac detí, tým silnejší muž.
Kuchyňou sú tri kamene, na ktorých varia. Žijú spolu s kravami, sliepkami a kozami. Venujú sa najmä chovu dobytka.
Takto Dinkovia nosia svoje ratolesti.
„Hygiena a vzdelanie Dinkom nič nehovorí. Žili roky vo vojne, bude trvať veľmi dlho, kým sa aspoň trochu scivilizujú,“ hovorí Katarína.
„Nie je tam vybudovaná infraštruktúra, zdravotníctvo a školstvo je na nízkej úrovni. Učíme ich používať záchody, mydlo, studne, hovoríme im o hygiene a o tom, ako sa chrániť pred rôznymi ochoreniami.“
Belochov oslovujú kavadža. Sú priateľskí, vedia oceniť, ak vycítia, že ich má niekto rád.
„Sú však veľmi nevyspytateľní. Dobré je mať ich rád, ale zároveň si treba držať odstup a zachovať si rešpekt, pretože inak vás rýchlo zneužijú.“
Katarína si s miestnymi rada zatancuje, aj keď jej ich špeciálne pohyby príliš nejdú. „Tancujú večer, pretože sa po celom dni konečne najedli.“
Obľúbila si teplé noci, kedy zaspáva pri čvrlikaní cvrčkov, občas sa započúva do orchestra žiab či bubnovania detí.
Povinné očkovanie
Katarína je denno-denne obklopená deťmi, je ich tam veľmi veľa. Sú špinavé, často hladné, ale veselé. Slabšie deti do piatich rokov zomrú. Tie, ktoré prežijú, sú však veľmi silné, dokážu prežiť nemožné.
„Každý deň som svedkom zázrakov. Kým mamy dojčia, sú deti v poriadku, potom sú však mnohé podvýživené a my sa ich snažíme dávať dokopy.“
Aj v Afrike poznajú povinné očkovania. Samozrejme, nie v takom rozsahu ako u nás. Miestni nemajú prístup k informáciám, ťažko sa im vysvetľuje zmysel hygieny a prevencie. Trpezlivo im však misionári vysvetľujú, že ich chcú len naučiť predchádzať ochoreniam.
Katarína s kolegami pomáha v poľnej nemocnici africkým ženám a deťom.
Africké Vianoce
Katarína Barnašová z Rabče mala možnosť prežiť na čiernom kontinente aj pravé africké Vianoce. Prežila ich tradične - na slame, na sene, s kolegami z Kene a Ugandy.
„Štedrá večera mala od našej kapustnice, zemiakového šalátu a ryby poriadne ďaleko. „Mali sme ryžu, fazuľu, kozie mäso aj bábovku,“ hovorí. „Ako darček sa nám podarilo zohnať a priviezť aj pivo.“
Vianočnú atmosféru dotváral vianočný stromček - listnatý konár ozdobený vatou, toaletným papierom a balónmi z rukavíc.
Na polnočnú svätú omšu pod rozsvieteným košatým stromom prišla celá dedina, deti nevynímajúc. Ľudia spievali a tancovali.
„Keď sme sa vracali domov, nebo bolo nádherne hviezdnaté. Pán Ježiš sa narodil aj pre týchto jednoduchých a našej kultúre vzdialených ľudí.“
Katarína je vďačná za každý deň strávený v Sudáne. „Uvedomila som si, čo všetko som v živote dostala a že moje šťastie nezávisí od toho, čo mám, alebo nemám, ale od môjho rozhodnutia tešiť sa z toho, kde som a čo robím.“
