Ale horár Škovira hovorí, že sa najčastejšie zdržiava na oravskej strane, lebo tam menej fúka. Ja tvrdím, že fúka viac a divoko z liptovskej strany. Ale to je jedno, lebo Hrapinosko je pohyblivý a je mu totálne jedno, na ktorej strane sa zdržiava.
Stalo sa, nestalo sa, ale verte tomu, že starému Lievancovi z osady Lievanec sa stalo, že predvčerom prudko otočil hlavou, lebo sa mu zdalo, že ho volá jeho láska z mladosti - Lenka Máčinová. Prudko svoju šedivú hlavu otočil za milovaným hlasom a - naraz vrazil tvárou do trčiacej steny, ktorá tam pred chvíľou nebola. Zo steny trčali staré klince.
Jeden z klincov pri tom prudkom otočení hlavy vybil starkému Lievancovi zub, hornú jedničku. Vypadla mu rovno do dlane. Jediný zub hore a proti nemu dolná dvojka boli bezmocné. Tie dva zuby proti sebe boli Jozefovi Lievancovi záchranou. Dokázal nimi rozhrýzť a požuť všetko, čo jedol. Pýšil sa, že pohryzie vlašské orechy. Že odhryzne nimi z jabĺčka, že rozžuje dobre uvarený kĺb z kuracieho stehienka. Od zúrivosti sa rozplakal.
Jeho vnučka Lenka milovala rozprávky. Verila im. Verila aj rozprávkam o dobrom duchovi Hrapinoskovi. Vždy mu nechávala trochu jedla v mištičke pri studni. Keď starký odišiel do mesta, chodila Lenka ku studni. Dočkala sa Hrapinoska medzi siedmou a ôsmou večer, lebo vtedy obyvatelia obce sedeli pri televízoroch a počúvali správy. Lenka vtedy počúvala Hrapinoskove príbehy o ľuďoch, ktorých cez deň stretol.
Teraz mu povedala: Mám k tebe prosbu. Veľkú prosbu. Môj starký tak mykol hlavou, že mu trčiaci klinec zo steny vybil predný zub. Predstav si, jednotku! Starký narieka, že je škaredý ako strigôň, že čím bude žuť, keď mal na žuvanie len dva zuby a teraz má už len jeden, aj to horší, lebo je to spodná dvojka, a tá je už zodratá ako život starého človeka, a že zubár sa mu vysmial, že s tým sa už nedá nič robiť, že by to vyriešil implantát, ale na to asi nemá peniaze, a to by sa musel prihlásiť na poradovník k nejakému súkromnému doktorovi a on, hoci je tiež zubár, také zložitejšie veci nerobí, lebo nemá na to vybavenie.
Povedal: Nuž, pán Lievanec, musíte si zvyknúť, že budete žuť ďasnami, alebo urobíme dve protézy, na tie musíte doplatiť, lebo poisťovňa vám všetko neuhradí. Môj starký sa utiahol, poplakáva v kútiku izbičky, a nič neje, a nič nechce.
Hrapinosko Lenke povedal: Príď o takomto čase zajtra. Niečo vymyslíme.
O noc a deň hodín sedeli Hrapinosko a Lenka Lievancová na lavičke pri studni. Lenka dostala od dobrého ducha malú fľaštičku. Prikázal jej: Do Vianoc je ešte 33 dní. V tejto fľaštičke je 33 kvapiek. Sú to neobyčajné kvapky. Keď dodržíš, že nič neprezradíš, a starkému na to prázdne miesto v ústach, kde mal zub, každý večer kvapneš jednu kvapku týmto kvapkátkom a starký potom nesmie do rána otvoriť ústa a ani on nesmie nič prezradiť, možno sa nám ten pokus podarí.
Hrapinosko si zamkol ústa. Lenke tiež zamkol ústa. Lenka počkala, kým všetci pospali, dedkovi všetko vyrozprávala. Dodala: Veríš mi? Musíš tomu veriť! Dedkom prikývol a vybozkával svoju vnučku na obe líca aj na čielko.
O týždeň starký cítil, že sa mu prehryzol cez ďasno zub. Po dvoch týždňoch vyrástla polovička hornej jednotky. Musel ju trochu prifarbiť, aby nekričala svojou belosťou. Žul tak opatrne, ako predtým. Dával pozor, aby neprehryzol kosť. Jedol pomaly a opatrne. Menej rozprával. Na Štedrej večeri Lenka pustila z gramafónu slávnostný pochod. Starký nalial do štamprlíkov prípitok. Potom prehovoril. Lenkin otec si nalial deci pálenky potom, keď starký všetko porozprával.
Nový zub bol silný ako bralo, nepohol sa, nekýval sa, slúžil statočne. Lenke horeli hrdosťou líca. A Hrapinosko? Videl všetko cez okno. Lenke zakýval a odletel smerom na Plačlivô.
