Z komunity Cenacolo, ktorej cieľom je pomáhať ľuďom na okraji spoločnosti, najprv ušiel. Vrátil sa dobrovoľne, ostal takmer šesť rokov. Z chlapca, ktorého Boh nezaujímal, sa stal veriaci muž.
Martin Hoblík (30) pochádza z Trnavy, na Oravu sa priženil.
Prečo drogy?
Pochádzam z obyčajnej rodiny a vždy som sa snažil poslúchať rodičov. No niečo mi chýbalo, chcel som byť iný a mať viac. K marihuane som sa dostal asi v pätnástich v partii. Bolo to pre nás niečo nové, spoločné zakázané ovocie. Cítil som sa slobodný a uvoľnený. Hanblivosť, strach i stres boli preč.
Kedy to prestalo fungovať?
Mal som kamaráta, ktorý bol pre mňa idolom. Mal vysokoškolsky vzdelaných rodičov, mali lepší byt, auto, viac peňazí. Perfektne sa obliekal, jazdil na skejte, mal frajerky. Chcel som sa mu vyrovnať. Myslel som si, že mám charakter ťuťka. Veril som, že droga mi pomôže zmeniť to. Tvrdé drogy sme spočiatku odmietali. Po dvoch rokoch kamarát doniesol pervitín. Najprv z nás boli víkendáči, potom dva-trikrát do týždňa a nakoniec vždy, keď boli peniaze. No už nikdy som nepocítil tú eufóriu zo začiatku. Asi po dvoch rokoch som si prvýkrát pichol. Prešli ďalšie dva roky a všetko začalo upadať. Mal som 18 a chcel som byť sám. Keď som si premietol roky prežité v neustálych klamstvách, bol to šok. Myslím si, že drogy nie sú ten najväčší problém. Najťažšie je pozrieť sa na seba pravdivo.
Pokúšali ste sa prestať?
Uvedomoval som si, že čosi nie je dobre. Kamaráti sa mi začali otáčať chrbtom. Nechápal som to, zdalo sa mi, že všetko je ok. Na tri mesiace som sa zavrel doma. Prestal som fetovať, fajčiť, nie, že by som chcel prestať, ale nevládal som. No keď som vyliezol, opäť sa to rozbehlo.
A prišla mama, ktorá povedala ty tu už nebývaš a vyhodila vás z domu.
Áno. Býval som u kamaráta v plesnivej pivnici. Aby som si to nepriznal a nemusel sa pred mamou pokoriť, strašne som fetoval. Po troch týždňoch mi zavolala, že mi chce pomôcť. Zoznámila ma s Ivanom Mendlom a tak som sa dostal do komunity.
Po príchode do Cenacola dostáva každý anjela strážneho. Váš prvý bol Maďar. Ako to fungovalo?
Bol so mnou 24 hodín denne. Bol som rád, že ho mám, aj keď sme sa dohadovali rukami-nohami. V chorvátskom dome boli Maďari, Nemci aj Rakúšania, všetko starší a potetovaní chlapi. Hovoril som si, že čo tu robím, že ja predsa nie som až taký feťák. Tri ružence denne, hovoriť si pravdu, robiť od rána do večera – katastrofa. Toto mi má zachrániť život? Po dvoch mesiacoch som utiekol. Tri dni som išiel stopom zo Splitu do Žiliny. Tam prišiel zásadný zlom. Lebo prvýkrát som do komunity nešiel dobrovoľne, ale kvôli rodičom. A zrazu som bol v Žiline na ulici, pred Vianocami, s jedným vreckom plným špinavých vecí. Snežilo, mrzlo, ľudia nakupovali darčeky. To ma zlomilo. A vrátil som sa.
Čo najdôležitejšie ste sa v komunite naučili?
Variť, umývať riad, upratovať, dohovoriť sa v rôznych jazykoch. A stolárčinu, ktorá ma veľmi baví a sčasti sa ňou živím – robím napríklad masívne spálne. No najdôležitejšie je, že som našiel Pána Boha. A sám seba.
Aký ste mali vzťah k Bohu predtým?
Vnímal som to asi tak, že existuje nejaký Ježiško, Pánbožko a že tam je aj nejaká Mária. Nezaujímalo ma to však.
A teraz?
Každodenná modlitba mi dáva silu a pokoj zvládať aj ťažké situácie. Pán Boh je pre mňa na prvom mieste. Neviem si predstaviť, ako by vyzeral môj život a rodina bez modlitby. Ktovie, či by som dokázal vôbec fungovať.
Ako ste tam prežívali Vianoce? Dávali ste si vlastnoručne vyrobené darčeky?
Presne tak. Plus dvoje ponožiek, dvoje boxeriek a jedno tričko od rodičov. A boli sme šťastní ako blchy, pretože v komunite v podstate nič nevlastníte. A ste tak trošku v izolácii od sveta. Normálne sme televízor nepozerali, ale mali sme ho. Keď dávali zaujímavé športové zápasy, pozreli sme si ich.
Vďaka tomu, že sme veľa vecí nemali, naučili sme sa ceniť si ich.
Ako človek spozná, že je zachránený?
V komunite som mal veľa času rozmýšľať o svojom živote. Uvedomil som si, čo je dôležité a čo bolo zlé. Pochopil som, že som žil v klamstve. Uveril som v komunitu a rozhodol som sa ísť jej cestou. Aj napriek tomu si často pripomínam slová našej zakladateľky sestry Elvíry, že nikdy nesmieme zabudnúť na to, akí sme boli a čo sme robili. Aby sme si o sebe nezačali myslieť niečo viac a nepadli späť.
Čo potom?
Možnosti sú štyri. Odísť vonku, do ženského domu a nájsť si tam partnerku, posvätiť sa alebo odísť do misií. Ja som chcel ísť do ženského domu, no hlavní kňazi ma videli skôr v misiách. Na to som sa necítil. Tak som išiel vonku. Vrátil som sa do Piešťan, našiel som si podnájom aj prácu, staval som drevodomy. Zo začiatku mi bolo ťažko, no postupne sa mi podarilo zaradiť sa do života.
Ako ste sa dostali na Oravu?
Ku kaplánovi Braňovi Kožuchovi do Oravského centra mládeže v Ústí sme chodievali cez víkendy. Tam som spoznal Janku. Medzitým firma, kde som pracoval, skrachovala. Skúšal som robiť sám, no bolo to všelijaké. Tak som prišiel na Oravu ako dobrovoľník. S Jankou sme sa zobrali. Bývame v malom byte a staráme sa o centrum.
Stretávate sa s ľuďmi z Cenacola?
Nedávno sme sa stretli v Kráľovej pri Senci v slovenskom cenacolskom dome. Aby chlapci, ktorí sú ešte stále v komunite, videli že má zmysel prejsť touto cestou. Máme svoje problémy, ale hrabeme sa.
Aké máte dnes vzťahy s rodinou?
V posledných mesiacoch perfektné, normálne tomu nemôžem uveriť, keďže som doma narobil veľa zlého. S otcom sme spolu nevydržali ani päť minút. Teraz si každý týždeň voláme, pomáhame si aj pracovne. Pomaličky sa to dáva dokopy.
Nakoniec sa teda všetko obracia na dobré.
Som šťastný, pretože mám manželku, čakáme bábätko. Dokážem sa postarať o rodinu, sme zdraví. A naučil som sa byť slobodný. No nie v zmysle, že si môžem robiť čo chcem. Ale preto, že sa nemusím na nič hrať. Moje šťastie je ale hlavne v tom, že som spoznal Boha.
Čo si prajete do nového roka?
Aby sme boli zdraví a aby sa bábätko narodilo v poriadku. Ináč mám v podstate všetko. Prácu, ktorú mám rád. Auto, aj keď staré. A ešte si želám, aby sa nám v centre darilo bojovať za dobro.
