Nezostanem nič dlžný svojej povesti a neodpustím si latinský výrok, ktorý na túto dobu pasuje ako zadok na šerbeľ. „Ad honorem Jesu, ad honorem Dei gloriam!“ Voľný preklad tejto vety znie asi takto: Na slávu a česť Ježisovi i Bohu! No moje okolie sa správa v tomto láskyplnom a príjemnom čase akosi divne. A ja neviem prečo. Čo sa teda stalo?
Namiesto zdieľania spoločných chvíľ s priateľmi a blízkymi naháňame zľavy, poriadok, dobroty. Neskutočne plné parkoviská. Neskutočne dlhé rady v obchodoch. Neskutočne plné tašky výrobkov. Neskutočné tržby nákupných reťazcov. Neskutočne nízke ceny a ešte neskutočnejšia hlúposť ľudí honiacich sa za nimi. Dokonca aj farmaceuti si mädlia ruky, predaj upokojujúcich liekov stúpa.
Nepoviem ani pol slova, všetko z toho je potrebné. Bez toho to nejde, je to neodmysliteľnou súčasťou života. Rozvoniavajúce dobroty mojej maminy mi vždy ulahodia. Krásne vyzdobené domy, alá Las Vegas, vnukajú dojem pokoja a vôbec nenasvedčujú tomu, že by sa domáci za niečím naháňali. Práve naopak, všetko sa zdá úplne zosynchronizované.
Nesúď knihu podľa obalu. Túto vetu určite veľa z vás pozná a myslím, že sa hodí, lebo za vyzdobenými domčekmi a stromčekmi sa odohráva často impulzívne predstavenie s prvkami kriku a intolerancie. V hlavných úlohách zhon, disharmónia, pod taktovkou skvelej réžie „nestíham corporation“.
A tak namiesto sladkej slovenskej vianočnej atmošky vzniká skôr anglická dráma, ktorú neskoriguje ani narodenie Mesiáša.
A tak teda, na sklonku roku i tohto článku by som chcel poukázať na to, že sme tu hlavne kvôli sami sebe a nie kvôli materiálnostiam. Viem, povie sa mi to ľahko, som ešte sopliak, nemám žiadnu zodpovednosť, nič na práci. Nikoho neživím, o nič sa nestarám. Súhlasím s vami, lenže nechcem, aby sme v tento Bohom požehnaný čas na seba vykrikovali a krivo hľadeli, práve naopak.
Nemám ešte veľa skúseností so životom, ale chcem, aby boli u mňa zážitky spojené s Vianocami založené na pozitívnej báze. A k tomu by sme sa mali pričiniť spoločne.
