Od gorilovania cez reformy SMERujúce k znovuzrodeniu večných časov (a nikdy inak) až po ututlávanie nešťastí ako napríklad v Novákoch či Kurimanoch. A to ešte nespomínam kompetentných, ktorí za to (nie) sú zodpovední. Veď akoby básnik, odborný a „nezávislý“ znalec i úhľadne natretá hlásateľka s push-upkou TV Hnoj povedali „zlyhal ľudský faktor“. No to, čo sa prihodilo prednedávnom môjmu priateľovi už nasrdí kadekoho. Mňa nevynímajúc.
Je to už takmer mesiac, čo sa trmácal pravidelnou súkromnou linkou z hlavného mesta do lona svojej rodnej hrudy. Predautobusový rituál, ktorý neraz absolvujem i ja sám, sa stal kamarátovi, respektíve jeho ruksaku osudným. Nejaký šikovný zlodejíček si trpezlivo počkal na svoju príležitosť. Bez mihnutia oka vzal ruksak, ktorý je doteraz nevedno kde.
Človek by si pomyslel, že je to skrátka omyl. Niekto si zamení tašku s cudzou a je oheň na streche. Určite aj vám sa to párkrát prihodilo. No aké kruté, šokujúce a nepríjemné musí byť, keď v batožinovom priestore autobusu sa vaše veci nenachádzajú? Tri. Dva. Jedna. Akcia! Hon na čarodejnice začína!
Vynára sa otázka, kto je za celú vec zodpovedný. Je to môj priateľ, ktorý možno sedel na druhej strane autobusu a nemal absolútne prehľad o situáciu, ktorá sa dole deje? Mal snáď na každej zastávke vystúpiť aj on a sledovať prípadne čachre-machre? Alebo je jablkom sváru nedôslednosť dopravcu, ktorý by mal zodpovedať nielen za bezpečnosť a zdravie pasažierov, ale aj za ich majetok? Názor si utvorte sami.
Prečo sa podobná vec stane človeku, ktorý v živote ani muche neublížil? Tomu nerozumiem. Na svete je toľko zla a dobrý, spravodlivý a vrúcny človek je dnes, bohužiaľ, raritou. A aj napriek tomu sa mu prihodí niečo také? Vysvetlenie? Koho Boh miluje, toho krížom obdaruje.
Nie som naivný. Je teda asi málo pravdepodobné, že sa tento článok dostane k novému majiteľovi. No keby sa dostalo, bolo by to skvelé, lebo by som sa chcel opýtať pár vecí. Napríklad: Čo si tým akože sledoval/a? Je ti už lepšie? Máš srdce na mieste? Tie knihy, zošity či nabíjačka ti chýbali ku šťastiu? Napadlo ti vôbec, že to niekto fakt súrne potrebuje?
Chcel by som sa mýliť. Bodaj by, sa všetko vyriešilo a nemusel by som vinníka podrobovať krížovému výsluchu. Veľmi si to želám. No skôr si myslím, že sa dotýkam pravdy. Ak som mimo, tak za prvé: prepáčte, a za druhé: chvalabohu.
