ORAVSKÁ POLHORA. „Slzy mi stekali po lícach, keď som odtiaľ odchádzala, dvere som nechcela pustiť, tak silno som ich objímala,“ spomína si Oľga Sekulová na odchod z hájenky v Borsučí. S manželom Ľudovítom a tromi dcérami boli jej poslednými obyvateľmi. Do niekoľkých rokov sa viac ako storočná drevenica rozpadla. Čo sa dalo, zachránili v martinskom Múzeu slovenskej dediny. Práve v ňom dodnes stojí verná kópia hájovne postavenej v tirolskom štýle.
Zničená a spustnutá
August 1964. Oľga a Ľudovít si povedali áno. Už o tri mesiace sa majú mladomanželia sťahovať na samotu, do hlbokého lesa, do starodávnej drevenice päť kilometrov od Oravskej Polhory. Mladý pár zvažuje, či začne spoločný život tak ďaleko od civilizácie. Ľudovít však dobrú prácu lesníka odmietnuť nechce. Je rozhodnuté.
„Bola v hroznom stave,“ spomína si na prvý pohľad na drevenicu pani Oľga. „Strecha prehnitá, na niektorých miestach deravá, podlahy premočené. Šesť rokov pred nami v nej nikto nebýval.“ Majiteľ hájenky, lesný závod, však dal za pár týždňov všetko do poriadku. Vymenil okná, opravil strechu, podlahy. „Keď sme sa tam nasťahovali, objednali sme si maliarov,“ hovorí pán Ľudovít.
Do upravenej budovy sa už mladému páru sťahovalo ľahšie. Zvyknúť si na samotu však nebolo jednoduché. Najťažšie to znášala vtedy 19-ročná Oľga. „Deti sme ešte nemali, manžel bol od rána v práci a ja som bola stále sama. V zime som ani do práce nechodila, lebo v hore roboty nebolo.“
Zápalky, soľ a petrolejka
Zimy na samote boli ťažké. Keď napadlo veľa snehu, aj tri dni sa rodina z hájenky nedostala. V lete vozidlá nemali problém dostať sa až hore. Horšie to bolo v zime.
Hlboko v horách - tu stála hájenka, ktorej kópia je v skanzene v Martine.
Na pôrod druhej dcéry si Oľga spomína s úsmevom. Vtedy jej však do smiechu nebolo. „Bolesti som dostala o druhej po polnoci,“ hovorí niekoľkonásobná babička. „Zobudila som manžela. Nevedeli sme, čo ideme robiť. Cez noc napadlo toľko snehu, že zasypal plot. Ani pešo sa nedalo prejsť. Zabehli sme k jedinému susedovi. Zatelefonoval do dediny, aby poslali autobus. Dodnes neviem, ako sa šoférovi na ňom podarilo vyjsť až k nám.“ Medzitým, ako sa autobus prebrodil z lesa, sused zburcoval aj sanitku. Stretli sa v Rabči. Kým sa budúca mamička s lekármi dostala do nemocnice, bolo takmer päť hodín. „Len tak-tak sme stihli dôjsť.“
Letá v lese boli plné smiechu, radosti, spevu a návštev. Nudiť sa manželia nemali kedy. Ľudovít celé dni pracoval, Oľga chodila vysádzať stromčeky, starala sa o dcéry. Zakrátko si manželia zvykli aj na silné zimy a neprejazdné cesty. Jediným problémom bolo svetlo. Elektrina v hore natiahnutá nebola. Svietili petrolejkou. Najdôležitejšími surovinami pri nákupoch boli zakaždým zápalky, soľ a petrolej.
Zub času
„Bola to pekná budova, taká iná,“ hovorí Oľga. „Mala len jedno poschodie, aj keď bola veľká. Na pôjde sa bývať nedalo. Tam sme len údili. Dole sme mali dve izby, veľkú spálňu a kuchyňu.“ Centrom kuchyne bola murovaná pec, spočiatku jediné vykurovanie celého domčeka. Až neskôr, keď sa manželom narodila prvá dcéra, si do spálne dali malú piecku. Neskôr si manželia prerobili špajzu na malú kúpeľňu.
Roky a obdobie, kedy v hájovni nikto nebýval, sa však na starej budove prejavovali čoraz viac. Všade sa rozmáhala huba. Všetko bolo navlhnuté, vysušiť premočené drevo sa nepodarilo za desať rokov, ako tam Sekulovci bývali. „Každý rok sme museli robiť nové podlahy,“ hovorí Ľudovít. „Za pár mesiacov boli zase zhnité. Huba napadla všetky trámy. Museli by sme všetko urobiť nanovo, aby sa už nešírila.“
Darilo sa hubám
Huby a vlhkosť napokon rozhodli o tom, že sa manželia z milovanej hájenky museli presťahovať do dediny. „Ťažko sa mi odtiaľ odchádzalo,“ hovorí Oľga. „Aj som si poplakala. Keď som si už zvykla, bolo nám tam veľmi dobre. Manžel bol každý večer doma, neponevieral sa po krčmách. Bol tam taký pokoj.“
Priamo nad pôvodnou, ešte stále stojacou pivnicou bol gánok. „Bola výborne urobená, buldozéry po nej prechádzali, no ani jedna tehla nevypadla,“ povedal Ľudovít.
Ešte niekoľko rokov po odchode Sekulovcov hájenka stála. Nikto v nej však nebýval. Chátrala čoraz viac. Až ju lesný závod napokon musel rozobrať. „Bolo to zvláštne pozerať sa, ako ju búrajú,“ povedal Ľudovít. „Mal som na ňu veľmi pekné spomienky. Vybavilo sa mi, ako som z gánku pozoroval jelene. Smutno mi bolo.“
More spomienok
O horárni z Borsučia sa veľa materiálov nezachovalo. Veľa o nej nevedia ani v skanzene. Zistiť sa nám podarilo len to, že bola postavená v druhej polovici 19. storočia. Slúžila ako domov pre horárov a kancelária lesnej správy. Mala znaky tradičného nemeckého staviteľstva z alpských oblastí, ktoré na Oravu prinášali absolventi saskej lesníckej školy. Hájenka z Borsučia mala najbližšie k dodnes zachovalej Hviezdoslavovej horárni. Typickým znakom bol drevený gánok okolo celej budovy.
Kópia borsučskej hájenky stojí neďaleko vchodu do skanzenu od roku 1987. Dnes slúži ako administratívna budova. Sekulovci sa v nej boli pozrieť pred tromi rokmi. „Vybavili sa nám mnohé spomienky, na mladosť, na naše najkrajšie spoločné roky. Predstavili sme si, kde sme mali kuchyňu, kde stál stôl, posteľ, ako sme sedávali na gánku.“ Aj slzy sa dôchodcom tisli do očí. Obaja sú však radi, že sa ich niekdajší domov zachoval aspoň ako replika.
