Niekto kvôli tomu, že bol ohúrený krásou, niekto kvôli tomu, že mu prirástlo k srdcu, niekto kvôli osobným ambíciám a niekto kvôli tomu, že je jeho cieľom sa tam vrátiť. Aj ja mám plno takýchto miest, prednedávnom k nim pribudla ďalšia miestnosť, v ktorej by som sa za päť rokov rád ukázal znova.
Môj život nabral v poslednom polroku poriadny spád a tak som sa vrhol do vysokoškolského života. Táto etapa, do ktorej som vhupol s vystretými nohami, sa po krátkej oťukávačke so spolužiakmi, prostredím i „tými spoza katedier“ posunula k prvej väčšej oficiálnosti. Veď ako by to bolo, keby sme nedodržali pradávne rituály?
Ešte predtým však poctil našu univerzitu víťaz Pulitzerovej ceny Tim Weiner. Beseda s názvom Informácie sú moc sa mi veľmi páčili. Významný literát nielen poodkryl čosi zo svojho umenia a tvorby, ale priblížim nám, bežným smrteľníkom, ako funguje spolupráca novinára a Americkej tajnej služby. Nebál sa zabŕdnuť do aféry Watergate a čo to nakydať aj na vtedajšieho prezidenta Spojených štátov Nixona. No punc hrdého Američana nestratil, na otázky ohľadom jedenásteho septembra 2001 reagoval nekompromisne: „Čo iné to bolo, ak nie teroristický útok?!“
No potom o pár dní neskôr prišla ďalšia pozvánka do Veľkej auly UK. Ako správni bažanti sme sa museli pobrať do historickej budovy na Šafárikovom námestí. Je to krásny architektonický skvost, o tom niet pochýb. Páčilo sa mi to tam. A chcem sa tam vrátiť. Tak skoro to asi nebude.
Ako sme tak sedeli vnútri a hľadeli na presklený strop, pred nami stála príjemná úloha. Mali sme sa dvomi prstami dotknúť žezla, vziať si pamätný imatrikulačný list a ukloniť sa prítomnej Magnificencii, Spektabilite i Honorabilitám. Všetko prebehlo hladko. Na vyobliekaných spolužiakov bola radosť pozerať.
Hovorí sa, že iba východniari vedia cestovať v čase. Keď sa však posuniem o pár mesiacov, ba dokonca rokov do budúcnosti, tak si prajem v tej miestnosti byť znova. Opäť rovnako načančaný, vyvoňaný a s pocitom dobre vykonanej práce a konca. Konca štúdia, ktoré by sa nemalo odraziť len na pár písmenách okolo môjho mena, ale aj v živote. No v poslednej dobe, kedy sa de facto dá titul aj kúpiť, to tak nie je. Nikdy som netvrdil, že vysokoškolský titul je zárukou rozumu. Poznám ľudí, ktorí i napriek titulu v hlave nemajú zhola nič a správajú sa ako poslední sedliaci a naopak. Napadá mi, čo mi vlastne štúdium dá? Titul, priateľov, vedomosti, novú tvár alebo vari recept?
