NIŽNÁ. Pomaly sa stmieva. Skupina na troch raftoch kotví ako každý večer na brehu africkej rieky Omo. Vybalia veci, stavajú stany. Pocit, akoby ich stále niekto sledoval, je namieste. A pozorovatelia sú bližšie, ako by sa zdalo.
Tichí návštevníci
„Natiahol som sa po poslednú tyčku na stan, keď som zrazu pred sebou zbadal dvoch nahých bojovníkov s oštepmi,“ hovorí Laco Ďuroška. „Pozerám na nich, oni na mňa. Vedel som, čo chcú. Bolo im treba zaplatiť za parkovné na ich brehu. Podplatili sme ich potravinami a žiletkami.“ Tých mali členovia expedície v batohoch na desiatky. Ľudia z miestnych kmeňov ich používajú pri úpravách účesov aj na bolestivé zdobenie tela – trojuholníkové opasky vyrezané do kože, znaky na ramenách.
Do niektorých častí belosi takmer nechodia. Pre miestnych sú atrakciou. Svoje teritórium si strážia. Pohybujú sa potichu, ukážu sa len vtedy, keď sami chcú. Komunikácia neprichádza do úvahy. Miestne kmene majú vlastné jazyky. Posunkami, rukami a nohami sa však s nimi dá dohodnúť. Ľudia žijúci okolo stredu rieky boli priateľskí, prívetiví, spätí s prírodou. Na dolnom toku to už bolo iné. Muži vymenili kopije za samopaly. „Najradšej by z vás všetko strhali,“ hovorí Laco. „Chceli naše tričká, okuliare. Tie sme im však dať nemohli. Našťastie, vždy sa nám ich podarilo uchlácholiť niečím, čoho sme mali dostatok.“
Exotické choroby
Ladislav Ďuroška je cestovateľ telom i dušou. V ostatných rokoch bol na osemtisícovke a sedemtisícovke. Milovníkovi prírody, pestrofarebných vtákov, motýľov, kvetov a divých zvierat však práve toto vo vysokých horách chýbalo. „Je tam minimálna vegetácia, sucho, samý ľad, zima,“ hovorí Laco. „Chcel som ísť niekam, kde by som sa mal na čo pozerať. A Etiópia bolo to pravé orechové.“
Cieľom cestovateľov bola rieka Omo. Chceli vidieť kmene žijúce okolo, ktoré nemajú žiadny kontakt s civilizáciou. Pred odchodom do exotickej krajiny museli podstúpiť viaceré očkovania. Proti žltej zimnici, hepatitíde, malárii. Podceňovať tamojšie choroby sa nemusí vyplatiť. „Malária je veľmi rozšírená. Išli sme tam po období dažďov, aby bolo menej komárov, ktoré ju prenášajú. Bolo ich menej, ale aj tak otravovali. Najmä v noci. Museli sme brať antimalariká.“ Oravčan v Afrike prvý raz videl muchu tse-tse. Hmyz podobný nášmu ovadovi roznáša spavú nemoc. Očkovanie proti nemu neexistuje. Našťastie, je taký lenivý, že sa dá zabiť skôr, ako stihne uštipnúť. V rieke číhal na dobrodruhov ďalší parazit - bilharzia. „Pri kúpaní sa zavŕta do kože. Preto sme mohli byť vo vode len krátko.“
Všade samé blato
V hlavnom meste Etiópie strávi skupina Slovákov len dva dni. Ponáhľa sa do divočiny, do chudobných osád s pôvodnými domorodcami. Tri mimocivilizačné kmene sa živia hospodárstvom. Jediným platidlom je u nich naturálna výmena. Všetko, čo potrebujú, si dorobia sami. Chovajú dobytok a kozy.
Krvavý rituál dospievajúceho mládenca.
Žijú v biednych okrúhlych chatrčiach postavených z bambusových žrdí, strechu pokrýva slama. Spia na kožiach. O spevnených podlahách či cestách nemôže byť ani reči. Všade je blato. Muži chodia nahí, ženy sú zahalené od pol pása nadol. Pre nich je nahota prirodzená, horšie je to v návštevníkmi. „Sledovali nás stále, aj na toalete,“ rozpráva Laco. „Zabávali sa na nás. Trvalo, kým sme si zvykli.“
Najťažšie roboty robia ženy. „Buď nosia na hlavách vo vydlabaných tekviciach litre vody, alebo prenášajú obrovské baly eukalyptových listov. Nie však pár metrov, ale niekoľko kilometrov. Keď sa manželia vracali z trhu, ona niesla 50-kilové vrece kukurice. On kráčal vedľa nej, naprázdno, v ruke držal bakuľu a podopieral sa ňou. Muž iba pasie zvieratá.“
Taniere v ústach
Za necelý mesiac mali Slováci možnosť nakuknúť do života miestnych kmeňov. Každý bol niečím iný, výnimočný. Ženy z kmeňa Murzi sú jedinečné úpravami na tvári. Ušné lalôčiky majú ovisnuté, vešajú si na ne kilogramy rôznych ozdôb. Podobne narezanú majú aj spodnú peru.
Vyzdobená žena - v ústach tanier, ovisnuté ušné laloky, s dieťaťom na chrbte a vodou na hlave. Typická domorodkyňa. FOTO: ARCHÍV LĎ
„Robia im to v detstve,“ hovorí Laco. „Do otvoru si vkladajú tanieriky, postupne ich zväčšujú, najväčší má priemer dvanásť centimetrov. Aby tanierik dobre držal, majú vybité dva alebo aj štyri spodné zuby. Keď si ho vyberú, pera im visí ako veľká tučná húsenica.“
Dnes je to pre miestne ženy ozdoba. V minulosti, kedy tamojších ľudí predávali do otroctva, sa však zrejme narezávaním pier a ušníc snažili stať nepredajnými.
Ženy si tanieriky vyberajú len vtedy, ak chcú hovoriť alebo jesť. Dva si Laco priniesol aj domov. „Sú veľmi vzácne. Majiteľka si ich vybrala rovno z úst.“
Aj ľudia z tohto kmeňa si zdobia telá reznými ranami. „Presne vedia, čo chcú vytvoriť, ako majú jazvy vyzerať. Rany potom zasýpajú popolom, zrejme je to dezinfekcia.“
Ozdobení domorodci
Kmeň Hamar je typický účesmi. Muži aj ženy si splietajú vlasy do malých vrkôčikov. Aby im účes dlho vydržal, natierajú ho červenou hlinou zmiešanou s hovädzím lojom. Zdobia sa vlastnoručne vyrobenými náramkami a náhrdelníkmi z korálikov, kozacích koží či mušličiek.
Na čo Oravčan určite nezabudne, je krvavý rituál dospievajúceho mládenca, na ktorý natrafili v osade Kolomagalama. „Chlapca zoblečú donaha a namočia mu prirodzenie do mlieka, vraj aby bol plodný. Potom k nemu prídu slobodné dievčatá, jeho príbuzné. Sú sviatočne ozdobené. Provokujú ho. Obďaleč stojí muž s eukalyptovým prútom. Ak sa mladíkovi žena zapáči, muž ju šľahne tenkým prútom. U niektorých to zopakuje aj štyri razy. Bolo to hrozné, no ženy pri bičovaní ani nemukli, nežmurkli.“ Vyzlečený mládenec napokon behá po chrbtoch vedľa seba nastavaných býkov.
Muži z kmeňa Bodi si do brady vpletajú malé koráliky. Z kmeňa Karo sa zase maľujú bielymi farbami. U kmeňa Desa nacho a Arbor ešte stále robia ženskú obriezku. Príslušníci prvého si navyše prepichujú spodnú peru a do otvoru si dávajú klinec, pierko alebo kvet.
Pomaľovaní muži z kmeňa Karo.
Ľudia z Dorze si stavajú zvláštne domčeky pripomínajúce sloniu hlavu. Okolo nich rastú banánovníky. Nemajú plody, miestni ich však predsa dokážu využiť. „Škriabu listy, až kým z nich nemajú kašu a vlákna. Z vláken pletú silné laná, kaša ide na tri až dvanásť mesiacov do zeme. Vznikne z nej chlebová hmota, pečú z nej placky.“
Afrika plná zvierat
Africké savany sú plné zvierat. Slováci si ich užijú až-až. Na rieke stretávajú krokodíly. Niektoré majú takmer šesť metrov. Čím väčší, tým pokojnejší. Vidia aj zopár hrochov, ale len z veľkej diaľky, pretože sú veľmi plaché. Pozor si však musia dávať na ich stopy na brehu. „Keby sme sa na nich utáborili, zrejme by nás zvalcovali,“ smeje sa Laco.
Na skalách sa vyhrievajú varany nílske, v tráve a po stromoch pobehujú opice, nad hlavami bádateľom lietajú rôzne druhy bocianov, orlov, supov, brehy riek a jazier zdobia ružové plameniaky. V časti Turmy stretajú Slováci antilopy, najmohutnejšie kudy aj najmenšie antilopky na svete dik-diky. Prebehujú popred auto, rovnako ako pštrosy, bažanty či perličky.
Vo vnútrozemí rastie mnoho druhov exotického ovocia. Banány rôznych odrôd, avokádo, papája, mango. „Niektoré sme si odtrhli priamo zo stromu, väčšinu sme však radšej kupovali.“ Okrem ovocia jedli cestovatelia instantné polievky, mali so sebou aj klobásy, salámu, slaninu. Zásobárňou čerstvého mäsa bola pre nich rieka. Lovili v nej sumce.
Laco mesiac v Afrike neľutuje. Je šťastný, že mohol vidieť to prírodné a nepoškvrnené, čo v nej ešte je. „Bol to nezabudnuteľný zážitok vidieť spôsob života ešte do značnej miery prírodných ľudí,“ povedal. „Stihli sme to v hodine dvanástej, pretože čoskoro spustia už štvrtú priehradu na rieke Omo, pôvodné kmene sa stiahnu do vnútrozemia a pravá stará Afrika pomaly zanikne.“
