Pred uragánom v Amerike meteorológovia varovali v predstihu. Rozostavaný diaľničný most na východnom Slovensku spadol znenazdajky.
Vinníka prvého nešťastia nebude hľadať nikto. Iba ak recesisti typu senátora z Nebrasky, ktorý v minulosti naozaj chcel žalovať Boha, pretože vraj, keďže je všemohúci, mal mnohým prírodným katastrofám zabrániť. Sudca prípad zrušil s odôvodnením, že Všemohúci nemá poštovú adresu a teda ho nemožno na pojednávanie predvolať.
Ale poďme domov.
Wau, tešili sme sa v roku 2007 sľubu vlády, že do roku 2010 spojí východ so západom diaľnicou. Wau, tlieskali sme v roku 2011 kroku ďalšej vlády, keď pôvodnú cenu 136 miliónov eur len za deväťkilometrový úsek dialnice skresala na 60 miliónov.
Ups, zvolali sme, keď sa minulý týždeň na tom úseku zrútil most a padajúce tony betónu a ocele zabili štyroch ľudí a dvanástich zranili.
Rýchlo sa zabudlo, kde malo skončiť, u koho, tých 76 miliónov eur. Zrazu je problém inde, hľadá sa kde.
Nemyslím si, že v tomto prípade by malo platiť staré známe Aké lacné, také vzácne. Lebo keby naši predkovia poznali slovo korupcia, nikdy by sa takáto fráza neocitla medzi prísloviami a porekadlami.
Zaujíma ma príčina pádu mosta. Kvôli obetiam. Vyšetrovatelia sa pustili do technologických postupov, stavebných a bezpečnostných noriem. Tie sa ani pri znižovaní ceny nemenili.
Je vysoko pravdepodobné, že príčinu zistia a obvinia konkrétnych ľudí. Skôr ľudí ako firmy, lebo tie si posúvali už prácu, nieto ešte zodpovednosť.
Ale aj tak ma zaujíma, kde malo skončiť, u koho, tých 76 miliónov eur z našich daní. Lebo, mimochodom, je to viac ako suma na tohtoročné vianočné príspevky pre 1,15 milióna dôchodcov.
