Podtónom čiernej farby, ktorá si v posledných dňoch či mesiacoch obľúbila severný kút Slovenska. A nie sme tomu naklonení. No čo sa dá robiť, nie každý deň je nedeľa. Pri menovaní dní ešte zostaneme, tragická dvanásťhodinovka zo štvrtka na piatok pripravila dve oravské rodiny o to najcennejšie.
Cestoval som v autobuse a zazrel som kamarátku z gymnázia. Pustili sme sa do reči. Vlastne len ja, jej do reči moc nebolo. Vyzerala zdesene. „Včera sa mi zabili dvaja kamoši na aute. Nezávisle od seba. Boli takí starí ako my.“ Ostal som zaskočený, nevedel som, o čom je reč. Vďaka štúdiu v hlavnom meste som mimo obraz našej obce či regiónu. Snažil som sa teda zistiť čo najviac o udalostiach, ktoré sa odohrali.
Keď som dorazil domov, mama mi povedala, že jeden chalan sa zabil pri dome našej rodiny. Neváhal som ani na sekundu. Sadol som do auta a už aj som trielil na miesto tragédie. Poviem vám, že to chalanisko nemalo šancu prežiť. Taký pevný a zároveň zničený betónový vjazd som ešte nevidel.
Na druhej strane je to zdrvujúce, lebo mal obrovskú smolu. Navôkol to je asi jediný tak silný vjazd. A presne ten mu stál v ceste. Na možno sa v živote nehrá, no myslím si, že keby tam ten vjazd nebol, možno by bol medzi nami.
Pár hodín predtým sa udiala ďalšia smrteľná nehoda. A tak som sa vrútil myšlienkami presne tam, kam sa nerád vraciam. Do Zákamenného, kde som si vyčerpal asi všetku šťastenu vo svojom živote. I ja som si prežil muky autohavárie, no akoby zázrakom som prežil. Pár mesiacov po mne v aute našiel smrť môj známy, rovesník a spolubojovník proti maturite, no nedožil sa jej. Napadá ma otázka Prečo sa my, mladí, nepoučíme?
Som z toho smutný, lebo si nemyslím, že som oveľa lepším človekom akými boli oni. Skôr naopak. No ja som dostal druhú šancu a oni nie. Aký markantný rozdiel rozhodol o tom, že ja môžem pokračovať na pozemskej púti a oni už spia spánkom pokoja? Neurobili by pre svet, pre okolie, rodinu viac ako ja? Odpoveď visí vo hviezdach.
Možno je to aj záležitosť Božej protekcie či prozreteľnosti. Naozaj to neviem.
Viem len jedno. Mali by sme si vstúpiť do svedomia a začať pracovať s myšlienkou, že jeden chybný krok môže všetko obrátiť naruby.
Chýba nám rozvaha, ku ktorej sa dostaneme asi až s postupom veku. Snažme sa teda, aby sme nerozosmutnili okolie a dožili sa rozumu.
Ten nám, zatiaľ, bohužiaľ chýba.
